V časoch, kedy sa spoločnosť SONY snažila čo najviac nalákať spotrebiteľov na ich pohybovú technológiu PlayStation Move, ohlásili zaujímavú a originálnu hororovú hru menom Until Dawn. Dlhé mesiace o nej nebolo počuť ani jemný šepot v pozadí temného lesíku, až sa nakoniec minulý rok vyjavil fakt, že projekt už nie je v príprave pre starú generáciu, a teda stroj PS3, ale že mení nielen staré za nové (v tomto prípade samozrejme exkluzivita na PS4) ale ruší zároveň koncept zameraný čisto na Move perifériu. Od toho momentu som aj ja pomerne zbystril a každé nové video z hry samotnej som si rád vychutnal pekne osamote počas hlbokej noci. Milujem horory a keďže sa nám v poslednej dobe tento žáner, čo do filmových spracovaní, potáca na hranici medzi trápnosťou a nevkusom, musíme sa modliť za každý remeselne pojatý horor vo videohernom svete. Projekt Until Dawn môžem s pokojným svedomím zaradiť to tejto kategórie a poviem vám aj prečo.

Určité momenty v hre ako keby skladali poctu sérii Silent Hill.

Začneme ako inak pekne od príbehu. Ten definovalo veľa internetový stránok ako čisto Teenegerskú báchorku o výlete mladej partie na hory. Alkohol, trocha nechráneného sexu, zopár hlúpych žartov a jeden mäsový vrah s hrdzavou mačetou. Vďaka bohu však vývojári zo Supermassive Games vložili do výsledného produktu oveľa väčšiu výpovednú hodnotu než je nejaký nudný horor, ktorý sa váľa v prachu šedých čísiel na C.S.F.D. Nie že by samotný dej nezačínal v duchu legendárneho „Mŕtveho Snehu“. Aj v tomto bode sa pár kamarátov, v zdravom pomere čo do pohlaví, vyberie na predĺžený víkend do chaty rodičov jedného z nich a dokonca padne aj nejaká tá fľaška či facka. Avšak než sa stihnúť vyspať z opice, zistia tragický dopad vlastných rozhodnutí z predchádzajúcej noci a spustí sa peklo. Until Dawn je reklama na teóriu zvanú Butterfly effect (niekde mávne motýľ krídlami a na druhej strane planéty zvolia Fica za prezidenta Slovenskej republiky), a teda niečo na štýl riadeného osudu. Každý si je strojcom svojho šťastia a konkrétne vo videohernej podobe sa týmto otvára priestor na originálne možnosti. Kto si spomína na hry ako Heavy Rain či jeho predchodcu Fahrenheit, bude práve v Until Dawn ako doma.

Celý koncept rozdelený do kapitol je vlastne akýmsi interaktívnym filmom s ráznym dopadom na vaše konanie a budúce rozhodnutia. Príbeh vám umožní prevziať do rúk osudy hneď niekoľkých hrdinov a postupne tak formovať ich osobnosť podľa toho akí sú a čo by podľa vás spravili v danej situácii. Aby sa hráč mohol slobodne rozhodovať, je mu ešte pred samotným spustením celého „dobrodružstva“ ponúknutá krátka správa o povahových rysoch hlavných postáv. Každá z nich je od seba nejako vzdialená názorom na život a aj keď sa tu logicky bavíme o mladých dospievajúcich jedincoch, aj medzi nimi sa nájdu dušou vyspelí ľudia či zároveň presne naopak. Aby som ale zbytočne neodbehol od hlavnej témy. Until Dawn je čistokrvná hororová hra. V takej forme využíva jednak kameru od PS4 na zachytávanie extra šťavnatých momentiek, kedy si hráč na druhej strane TV naloží do plienky a potom, samozrejme, bazíruje na hutnej atmosfére a súhre medzi zvukovou kulisou a filmovými strihmi. Nie že by som bol nejaký nováčik v žánre hororu, ako som hore spomínal je to môj milovaný relax, kedy používam dokonca svoju manželku a jej strach ako prídavný efekt k strašidelným momentom, ale musím sa priznať, že pár ráz som vyčaroval naozaj vtipnú grimasu o čom sa vlastne môžete presvedčiť vo videoukážke nižšie.

Move je teda minulosť, ale nejaké tie motion prvky ostali zachované. Môžete si zvoliť klasické ovládanie alebo vo vypätých situáciách siahnuť po jemnom náklone padu pri takzvaných Quick time event. Navyše vám hra trocha zabrnká na nervy, kde pri vybraných momentoch budete musieť ostať v nehybnej polohe a pri menšom zachvení vás potrestá brutálnou animáciou z pohľadu postavy, za ktorú v tom momente hráte. Na moje prekvapenie kamera a ovládanie medzi sebou spolupracujú ako nikdy predtým v žiadnej hre z tohto žánru. Nezažil som počas takmer desiatky hodín, ktoré som strávil u Until Dawn, ani jeden frustrujúci moment, ktorý by pramenil práve zo zlého uhla kamery či nepresného ovládania, a preto tento aspekt plne reflektujem na konečného hodnotenie. Ak sa tak zamyslím nad celou hrou, tak v nej nebola ani jedna hluchá minúta či pocit nudy. Striedanie prostredí v horskej chate s podzemím či napríklad výletom na rádiostanicu v kopcoch išlo ruka v ruke so striedaním hlavných postáv, ktorým hráč píše linku osudu podľa vlastných rozhodnutí. Každý, aj najmenší detail, môže rozhodnúť o živote a smrti. Hra je natoľko prepracovaná, že si vás podmaní práve dopadom možných činov, a preto v sebe nesie oveľa viac než ste možno zistili z nejakých trailerov či videoukážok. Horor má jednak strašiť a zároveň tlačiť záujem o hranie čo najvyššie a Until Dawn je v týchto bodoch viac než úspešný.

Ďalší bod k dobru si pripisuje za technickú stránku a dabing. U hier v žánre survival horror či filmových adventúr rozhoduje o kvalitnej atmosfére jednoznačne mimika hlavných protagonistov. Za predlohou postavám z pixelov preto nájdeme aj pomerne známych a ostrieľaných hercov. Vytiahnem z pomedzi nich veterána menom Peter Stormare, ktorého si môžete pamätať napríklad z hitov 22 Jump Street a Pain & Gain. Dabing, rovnako ako aj hudobný podklad, to celé už len doťahujú do krásnych zážitkov, z ktorých vám neraz naskočí husia koža. Je možné nájsť v príbehu hry čiastočky niečoho, čo už bolo zažité, ale ja osobne to autorom nemám vôbec za zlé, pretože je zlé snažiť sa byť nasilu originálny a pritom neponúknuť vo výsledku nič zábavné, než naopak, zobrať to úspešné od konkurencie a pretaviť to do poriadnej bomby od A do Z. Scenár a správanie postáv v hre je síce sem tam dosť účelové, ale dokonale to vynahradzuje znovuhratelnosť. Príbeh vás po prvom odohraní bude nútiť skúsiť to celé znova a tentokrát zase úplne inak. Napísať nové osudy postavám a pokúsiť sa zvrátiť niečo, čo by ste v skutočnom živote nemohli a prepracovať sa tak k pár bonusom, ako sú napríklad videá z tvorby hry. V úvode padla podobizeň so sériou Silent Hill. Za týmto si budem stáť aj naďalej. Until Dawn je totižto v určitých úsekoch doslova duchovným pokračovaním tejto japonskej série a to zvlášť s odkazom na druhú časť. Fotky, ktoré nájdete medzi textom, nech slúžia ako dôkaz mojich slov.

K tomuto môjmu presvedčeniu napomáha aj už velebená kamera. Tá je z časti statická a ak sa blíži nejaký prechod do novej úrovne objektu či mapy, začne sa automaticky posúvať tak, aby ste vždy vedeli kam strkáte nos. Nie že by sa v hre nenašli úseky, kde sa s vami bude chcieť pohrať strach pri pomyslení nad tým, čo môže byť v tom tmavom kúte za rohom, ale väčšinu času budete mať všetko vo vlastných rukách. O príbehu by sa toho dalo napísať veľa, ale každá nešetrná informácia by mohla rovnako v duchu teórie Butterfly effect zanechať katastrofálne následky na váš výsledný dojem z Until Dawn, čo si ja určite nezoberiem na tričko. Aby som mohol plne odporúčať nákup tejto hry, musím vás varovať pred pár vecami. Ak z duše neznášate Americké horory a už len pri predstave nejakej nelogickej vety vo filme dostávate vyrážku, tak sa tejto hre radšej vyhnite oblúkom. Pre vás ostatných, čo radi po tmavých nociach hľadáte výzvy a poriadnu dávku temnej atmosféry, tu je hra s veľkým „H“, ktorá by ako film zapadla niekde do priemeru, ale v hernej podobe jej to svedčí ako žiadnej inej pred ňou.

Recenzovaná verze: PS4

Kto sa bojí nech nechodí na chatu bez zdravotného preukazu.

HODNOTENIE:

99%

zdroj:Czechgamer.com