Existovala doba, kedy hráč síce mohol zasadnúť do virtuálneho kokpitu, ale skrotiť neposedný letún bolo značne obtiažne, ak nie nemožné. Bez joysticku (Pákový ovládač, deti) to proste nešlo. Vo videohernom letectve chýbala nejaká čistokrvná arkáda, ktorá by prevyšovala ostatné a zároveň tiež riadne rozohnila skalných priaznivcov nechutne obtiažnych simulátorov. A Ace Combatu 6 rýchlo dochádzali sily.

V Ubisoftu sa aj tentoraz podržali príslovia Kam čert nemôže, pošle Toma Clancyho a ono to vyšlo. HAWX zalepil jednu z posledných dier herného priemyslu a to tak pevne, že to hocikto ani nečakal.

Druhý diel sa teda vezie na vlne úspechu jednotky. Ten bol aj vďaka vyšponovanej mediálnej masáži naozaj znateľný. Síce to všetko mohlo dopadnúť lepšie, ale priznajme si, že aj podstatne horšie. Rumunská odnož Ubisoftu teda dostala zelenú a splodila pokračovanie. Skoro by sa teraz dalo pochybovať o tom, v akej forme onú „zelenú“ vývojári dostali. Podľa môjho názoru vo forme liehoviny, ale nepredbiehajme.

Dejová línia otrepaná snáď všetky Clancyovské klišé a neboja sa k tomu hrdo hlásiť. Máte pocit, že nech sa pozriete do akéhokoľvek kúta Zeme, a hlavne potom Ázie, nedeje sa nič iné než boj. Ale ešte aby nie, keď si Rusi nepostrážia vlastný jadrový arzenál, ktorého sa teraz zmocnili povstalci. Niekto tie neprístojnosti musí nutne zastaviť a to už je úloha pre vás. Postupne zasadnete do kokpitu anglickej, americkej a ruskej stíhačky, ale nielen tam.

Tvorcovia sa veľa snažili o inováciu. A to takým spôsobom, že veľmi hravo prekročili hranicu, v ktorej sa inovácia stáva skôr príťažou než čímkoľvek iným. Častokrát vás hra vtiahne do nejakého vrtuľníku či bezpilotného lietadla a núti vás páliť do aleluja a zostreliť čo najviac nepriateľov. Frustrujúce a otravné? Dokonale. Zábavné a strhujúce? V žiadnom prípade. To by som radšej takéto misie úplne vynechal a o to viac sa venoval vypilovaným súbojov jeden na jedného.

V nich stále tkvie najväčšia sila hry. Lenže náplne jednotlivých úloh nehorázne limitujú. Ako by ste stále niečo bránili. Raz to je letisko pred útokom banditov, potom zase loď pred útokom banditov alebo napríklad spojenecký bombardér pred útokom banditov. Párkrát možno takto umelo vypäté misie zniesť či vytrpieť, a často dokonca aj užiť, ale každý pohár niekedy pretečie.

A keď už toto celé martýrium zvládnete, hra po vás chce pristátie. No iste, brnkačka, veď sme v arkádovke, no nie? Vedzte, že ňufákom niekoľkokrát slušne rozoráte zem, a to sa vám povedie s pravou eleganciou dosadnúť na ranvej. O to viackrát potom, ak si zvolíte pristávanie bez asistencie. S trochou cviku sa dá natrénovať aj tankovanie za letu. Význam tohto by som jasne chápal v simulátore, tu už toľko nie. Hoci to samozrejme k leteckým operáciám patrí. Ale to treba aj do pretekov, tak prečo nie sú funkčné benzínky i v Hot Pursuit?

Aby sme sa ale ešte vrátili do vzduchu, súboje, keď už na ne dôjde, nie sú vôbec zlé. Ďaleko horšie je, že sa na vás rúti presila a vaši kamaráti sú na nebi evidentne len do počtu. Ťažká práca tak zostáva na vás. Nie že by ste sa museli báť zostrelenie, ale len toho, že zase zmeškáte nejaký limit, bez ktorého sa nemôžete pohnúť v deji.

Keď vás omrzí nekonečné naháňanie zločincov v kampani, môžete sa presunúť do módu Arkáda. V ňom sa snažíte plniť obmenené príkazy zo sólo hry a plne tu zužitkujete XP body z kampane. Alebo môžete navštíviť mód Prežitie. O čo v ňom pôjde, je zrejmé už z názvu. Musíte sa čo najdlhšie brániť náletom nepriateľov.

Po grafickej stránke nie je hre čo vytknúť. Teda, letíte ak niekoľkými Mach vo výške piatich kilometrov. Potom totiž vidíte len váš letún, ktorý už minule bol prepracovaný do detailov a nie inak je tomu aj teraz. A sem tam niekde dole zahliadnete čriepky z rozľahlej krajiny, ktorej opäť sponzoruje GeoEye. Vďaka tomu vyzerá z výšky krajina vskutku nádherne, ale len čo sa strmhlav vyrútite ju preskúmať bližšie, zdesíte sa. Textúry sa tak nejako podivne rozpliznú a celé to vyzerá, ako by ste v Google Earth zoomovali na maximum. Aspoň že HW nároky zostali veľmi prijateľné.

Že by druhá HAWX bola nejako extra zlou hrou, to sa ale povedať v žiadnom prípade nedá. Vývojári sa ale nedokázali vyvarovať chýb z minulého dielu a okrem toho ešte aj stihli nasekať do dvojky tony ďalších. Za všetky hovorí asi nekonečná frustrácie z jednotlivých misií.

A tých niekoľko okamihov, ktoré naozaj strávite v boji a kedy sa vám adrenalín vlieva do žíl v konských dávkach, tých je tak ukrutne málo, že ich ani nepostrehnete. A keď už, tak sa zase veľmi rýchlo premení v nudné bránenie. To už sa potom skôr oplatí investovať do prvého dielu, hoci dva roky starého.

Súboje, grafika (od 5 km vyššie), prívetivé HW nároky

Frustrujúce momenty, stereotyp v misiách, nezaujímavý príbeh

zdroj:Czechgamer.com