Tak sme sa dočkali!
Koniec špekuláciám! Naša recenzia na PS4 exkluzivitu The Order: 1886 je konečne tu a teraz sa už dozviete, ako sa hra od štúdia Ready at Dawn vlastne hrá, čo zaujímavého prináša a ako na mňa počas prvého dohrania celkovo zapôsobila.

Len máloktorá hra na seba v poslednej dobe dokázala strhnúť toľko pozornosti ako práve recenzovaný Order. Ten bez problému zatienil všetky februárové tituly a na internete kolovali nekonečné diskusie medzi dvoma tábormi hráčov – tými, čo hru hájili, kadiaľ chodili a tými, ktorí jej nedokázali prísť na chuť, ani keby sami chceli. Ono je však dosť zložité súdiť niečo, či už ide o hru, film, vec či trebárs človeka, s čím alebo s kým nemáte žiadnu vlastnú osobnú skúsenosť. V tomto ohľade som bol ideálnym adeptom na spísanie tejto recenzie práve ja, pretože ma všetky vášne (hype) aj nenávistné názory (hate) točiace sa okolo tohto titulu ma absolútne minuli. Nevenoval som mu nijako zvláštnu pozornosť. Áno, vedel som, že vyjde, pôjde o exkluzivitu a bude mať dobrú grafiku. Toť všetko. Teraz sa vynasnažím prezentovať tu objektívny názor na hru a pevne verím, že na základe tejto recenzie spolu budeme nakoniec schopní povedať, či sa hra podarila alebo nie.

S kým máme tú česť?
Zhostíte sa postavy Sira Galahad, jedného z rytierov kráľa Artuša, ktorý sa pretĺka príbehom odohrávajúcim sa zhruba štyridsať rokov po priemyselnej revolúcii v 19. storočí vo viktoriánskom Londýne. Nejedná sa pochopiteľne o reálne historické pozadie, ale o alternatívnu minulosť. Pýtate sa, ako je možné že sa rytier okrúhleho stola objaví v pomerne nedávnych dobách? Odpoveď je veľmi jednoduchá – za všetko môže tekutina zvaná Black Water, ktorá vás bude v hre sprevádzať veľmi často. Vďaka fľaštičke s prapodivným čiernym obsahom sú totiž hlavní protagonisti príbehu, členovia Rádu, schopní dočasne zvyšovať svoju silu či dokonca mnohokrát uniknúť aj prichádzajúcej smrti. Na svojej púti rozhodne nebudete sami. Sprevádzať vás budú ďalší členovia Rádu, ale aj rôzne bočné postavy, ktoré sú do príbehu vydarene implementované. Väčšinu času tak strávite so Sirom Percival, Markízom de Lafayette a Lady Igraine.

Sir Percival ako jeden z najstarších členov Rádu je po väčšinu času vaším radcom, naproti tomu de Lafayette, ktorý je služobne mladší než vy, bude často potrebovať pomôcť práve od Vás. Lady Igraine má s Galahad poväčšinou vyrovnaný vzťah, súvisiaci s minulosťou, ktorá ich spája.

Hlavným poslaním Rádu je zachrániť ľudstvo pred prastarou hrozbou, ktorá je teraz veľmi blízko k tomu, aby ho kompletne vyhladila. Jedná sa o rasu tzv. Halfbreedov, ľudských mutantov, ktorí neustále bažia po ľudskej krvi a diametrálne rozširujú svoje rady podobne ako oveľa preslávenejší upíri.

Napriek vymysleným historickým faktom počas hrania narazíte aj na reálne postavy minulosti, z ktorých najvýraznejšiu rolu hrá už na E3 predstavený vynálezca Nikola Tesla, ktorý sa vám stane veľmi cenným spoločníkom a v jeho laboratóriu sa budete čoskoro cítiť ako doma.

V úlohe hráča alebo diváka?
Najprv je nutné si uvedomiť, čo od hry The Order hráč očakáva a v tejto pasáži sa zameriam na to, aby som čitateľom poskytol objektívny náhľad na titul ako celok.

Čo Vás po prvom spustení hry zaručene ohromí je grafické spracovanie. Trúfam si tvrdiť, rovnako ako väčšina „obhajcov“ The Order na internetových fórach, že táto hra je zatiaľ skutočne to najkrajšie, čo sa dá na našich obrazovkách pripojených k PS4 uvidieť. Grafika nie je síce priamo fotorealistická, ale je perfektne spracovaná, štylizovaná a rozhodne napomáha vtiahnuť hráča do deja.

Iste, aj sami tvorcovia od začiatku sľubovali, že sa v prípade tohto titulu bude jednať o filmový zážitok, však nikto úplne presne nevedel, čo je tým myslené. Je tomu skutočne tak, a nie, naozaj nemám na mysli len použitie horizontálnych čiernych pruhov, ktoré mali hre dodať na „filmovosti“. Skôr mierim na skutočnosti, ktoré majú bližšie skôr k filmom ako klasickým hrám tak, ako ich poznáme.

Už teraz, po prvom dohraní The Order, si trúfam tvrdiť, že sa nejedná o záležitosť pre každého. Niekomu tento typ skrátka sadne a inému nie. Na tom samozrejme nie je nič zlé, veď takých hier je veľa. Poďme sa teda teraz pozrieť na to, prečo sa The Order skrátka nemôže zavďačiť všetkým.

Keď mu budete k titulu pristupovať ako k čisto akčnej hre, budete možno čiastočne sklamaní. Je tomu skutočne tak. Rozhodne sa nejedná o brutálnu strieľačku v „rambo štýle“, kedy si na začiatku rozšírite arzenál zbraní, začnete kosiť nepriateľov a po pár hodinách rozdrvíte finálneho bossa. Prístup má The Order totiž úplne odlišný a je nutné k nemu pristúpiť z trochu inej pozície. Tou by mal byť náhľad na hru ako umelecké dielo. V prípade tohto počinu je to dokonca absolútne nevyhnutné, veď podľa môjho hrubého odhadu dobrú polovicu hernej doby budete sledovať neherné sekvencie. Zámerne nepoužívam termín „cut-scény“ pretože tu sa jedná skutočne o plnohodnotnú súčasť hry. Už od prvých informácií bolo jasné, že sa svojím spôsobom bude jednať o interaktívny film a tento bod splnili autori do bodky.

Čo možno považovať za nedostatok, je rozhodne absencia českej lokalizácie, pretože dialógov je ako vo filmových scénach, tak aj priamo v hre, skutočne veľa. Jedinou útechou môže byť, že použitá angličtina nie je síce najzložitejšia, aká bola kedy vo videohre použitá, ale pre bežného hráča, ktorý nevládze s  týmto svetovým jazykom aspoň na priemernej úrovni, môže byť tento fakt veľmi nepríjemnou komplikáciou. Je to v podstate porovnateľné so situáciou, keď pôjdete v Anglicku do kina na film s anglickými titulkami. Samozrejme, niekto môže oponovať, že hier bez lokalizácie je aj v súčasnej dobe mnoho, avšak takmer žiadna nekladie taký dôraz na príbehovú časť, ktorá v tomto prípade zaberá takmer celú polovicu hry.

V tej zostávajúcej polovici hry už svoju postavu skutočne ovládate a tu sa už jedná o čistokrvnú akčnú hru z pohľadu tretej osoby.

Nebudeme sa len pozerať, ideme konečne aj hrať
V „herných“ častiach rozdiel v spracovaní oproti príbehovým videám rozhodne nespoznáte. Všetko vyzerá graficky totožne, a preto je niekedy tiež ťažšie rozoznať, kedy už môžete s Galahad chodiť. Všetky animácie bežia plynulo a za celý čas som sa nestretol s poklesom FPS. Podľa môjho názoru je dobre, že sa autori z Ready at Dawn rozhodli uzamknúť snímkovanie na hodnote 30 FPS, vďaka čomu nás nemusia trápiť jeho prepady a zároveň hra pôsobí takmer dokonale.

V hre si vychutnáme ako akčné pasáže, tak aj tie, kedy budete pobehovať po ztemnelých chodbách a hľadať tie správne dvere. Pre tento prípad vám našťastie vývojári dávajú k dispozícii navigačnú šípku, ktorá vás dokáže v krajnej núdzi vyslať tým správnym smerom. Počas postupu hrou sa stretnete s napínavými prestrelkami i bojom nablízko. A tu sa dostáva k slovu mnohokrát omieľané a nepríliš pozitívne hráčmi prijímanej QTE.

Kým v prestrelkách nebudete vedieť kam skôr skočiť, ktorého nepriateľa z radov Halfbreedov či rebelov skôr trafiť či akú zbraň zvoliť pre konkrétny prípad, boj nablízko bol jeden z pre mňa najstresovejších faktorov celej hry. Akonáhle k nemu už došlo, či už cielene z mojej strany alebo zo strany skriptu samotných vývojárov a bolo nutné natlačiť určitej kombinácie tlačidiel, zaručene som umrel (minimálne na začiatku). Osobne sa nepovažujem za žiadneho začiatočníka na videohernom poli, avšak rýchlosť s akou políčka miznú je závratná a zmeškania stlačení tlačidla znamená v drvivej väčšine prípadov okamžitú smrť. Počas hrania som si urobil malú súkromnú štatistiku. Hral som na obtiažnosť Normal a zatiaľ čo v prestrelkách som nezomrel ani raz, v QTE súbojoch bola moja smrť pravidlom. Avšak je možné, že to celé bolo spôsobené tým, že moje reflexy už nie sú to, čo bývali.

Kapitola sama pre seba je ozvučenie, ktoré je jedným slovom dokonalé. Ako zvuky, tak aj dabing a hudba sú spracované na jednotku. K jednotlivým postavám dabér jednoducho sedí a aj vďaka nim sa s vašimi spolubojovníkmi pomerne rýchlo zžijete. Okolité zvuky v rozličných lokáciách pôsobia skutočne reálne – sem tam začujete plač dieťaťa z protiľahlého domu či napríklad kroky nepriateľa blížiaceho sa spoza rohu, na ktorého sa tak dokážete pripraviť skôr, než vás napadne. Hudobný doprovod mi úplne učaroval v niekoľkých QTE scénach, za všetky uvediem napríklad tú pri zlaňovaní zo vzducholode. Počas hry hudba funguje tak, že sa pri blížiacom sa dôležitom momentu začne stupňovať a vy tak razom viete, že bude nasledovať nejaký zlom. Skrátka lahoda pre uši. Ruka v ruke s perfektne spracovaným nasvietením dokáže s atmosférou zvuková stránka hry naprosté divy.

A čo arzenál?

V súvislosti s herným zasadením do alternatívnej minulosti ma veľmi zaujímalo, s akými zbraňami si budeme môcť zastrieľať. K dispozícii máme klasické revolvery, brokovnice, samopaly, avšak aj špeciálne zbrane, z ktorých mi jednoznačne učarovala tá, ktorá vypustí akýsi plynový oblak, do ktorého keď následne vystrelíte, rozmetá všetko, čo je v jeho dosahu. Tiež nie je zlá „bazuka“ na elektrické výboje, s tou sa dá zažiť veľa zábavy.

Ďalšími nevyhnutnými pomocníkmi do akcie sú potom vynálezy od Nikolu Teslu, ktorý vám poskytne napríklad zariadenie, pomocou ktorého ste schopní skratovať elektrické ističe alebo rozličné prístroje. Komu by to bolo málo, samozrejme sú tu k nájdeniu aj klasické výbušné či dymové granáty.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští
Zatiaľ by sme z recenzie mohli nadobudnúť dojem, že The Order: 1886 je úplne výnimočnou hrou, ktorá nemá žiadne vady na kráse a jedná sa o to najlepšie, čo nám kedy videoherný priemysel mohol naservírovať. Bohužiaľ, nie je tomu tak. Aj hra takéhoto kalibru svoje muchy rozhodne má a je len na každom z nás, hráčov, ako sa s nimi popasuje.

Jedným z prvotných pálčivých problémov, aspoň pre mňa, bol samotný príbeh. Nie že by bol nejako extrémne zlý, ale miestami som mal pocit, že sa strácam a hlavne strácam motiváciu sa ním vôbec zaoberať. Zápletka, ktorá sa zo začiatku javí ako veľmi sľubná, mi po chvíli začala pripadať neuveriteľne predvídateľná a bolo veľmi jednoduché odhadnúť, čo sa v príbehu stane za nejakú tú chvíľu. Pravdaže, aj zvraty tú sú prítomné, takže nejakým tým oživením je príbeh čiastočne tiež oživovaný.

Ako už bolo vyššie naznačené, pomer medzi hracím a filmovým časom je dá sa povedať vyrovnaný. To bol jeden z problémov, ktorý som nedokázal príliš v pokoji preniesť cez srdce aj napriek dokonalému spracovaniu jednotlivých scén. Hráč, podľa môjho názoru, chce prevažnú časť hry skutočne hrať. Ak sa bude chcieť pozerať, pustí si film. Áno, môže to znieť arogantne, však tak by to podľa môjho názoru u hier malo byť. Rozhodne sa ale nájdu fanúšikovia, ktorí túto zmenu k už avizovanej „filmovosti“ privítajú s otvorenou náručou. Pre mňa osobne bola pasáž, v ktorej ste zhruba za pol hodiny prešli tri kapitoly hry prostredníctvom troch dlhých videí a dvoch QTE eventov, pravdepodobne najviac frustrujúca časťou celého titulu.

Ďalšou vecou, ​​čo mi pomerne dosť vadí, je neustále vedenie za ručičku, čo sa herných možností týka. Aj keby ste chceli, nemôžete situáciu riešiť tak, ako by sa vám to v tej chvíli trebárs zdalo najrozumnejšie, ale musíte nasledovať predpripravené pokyny vývojárov. Najhoršie sú pasáže, kedy sa síce voľne pohybujete, ale nefunguje behanie. Napríklad v katakombách, kde som hľadal východ, sa behať nedalo a hlavný hrdina tak chodil nehorázne pomaly. Neviem, nepochopil som tento krok, rovnako tak ako možnosť krytia sa len na miestach, vopred určených na tento účel. Predstavte si situáciu – kryjete sa za flitrami dverí, potom vyjdete z úkrytu a chcete sa schovať za kreslo, aby vás nevidel proti vám stojaci rebel. Aha, to však nejde, pretože s tým vývojármi nepočítali. Jo ták, poviete si, keď obďaleč uvidíte zhodený stôl. Prídete k nemu a ajhľa, za tým sa už kryť je možné. Takéto momenty mi niekoľkokrát takmer privodili infarktové situácie, kedy ma samozrejme pri mojom laborovaní nepriateľ zazrel a začal ihneď páliť. V kombinácii s občasným zasekávaním sa hlavného hrdinu o jednotlivé predmety rozhádzané po miestnostiach bol systém skrývania sa často pomerne zložitým orieškom.

Zaujímavým prvkom, aspoň zo začiatku, pre mňa bolo preskúmavanie predmetov, ktoré možno v ruke rôzne plynule natáčať či v prípade listín nakuknúť aj na zadnú stranu. Po niekoľkých pokusoch sa z tejto aktivity stala ovšem len nutnosť, pretože vo väčšine prípadov sa na nich nenachádzalo nič zaujímavého. Vcelku zábavné mi naopak prišiel systém páčenia zámkov, ktorý síce opäť zaváňa QTE, ale v tomto prípade je nutné zapojiť aj pravý analóg a zakrútiť ho do správnej pozície, tak aspoň nejaké spestrenie. Keď už sme opäť naťukli QTE, tak nemôžem nespomenúť pomerne nepresné zameriavanie cieľa, kedy musíte najprv zamieriť na dané miesto analógom a potom stlačiť príslušné tlačidlo. Vzhľadom k tomu, že takéto eventy sa objavujú spravidla v najviac vypätých situáciách, musíte všetko zvládnuť bez mihnutia oka a opäť relatívne rýchlo.

Čo sa týka prestreliek, ich spracovanie je obstojné a jediné, čo mi v týchto situáciách vadilo, bolo neustále nabiehanie nových nepriateľov prakticky „odnikiaľ“, teda niektoré vlny boli skutočne až prehnane dlhé. S čím som sa čas od času tiež stretával, bola miestami neposedná kamera, ktorá vás dokáže poriadne rozhodiť napríklad pri mierení sniperkou, kedy stojíte vedľa stĺpika, uhnete kúsok stranou a v tú ranu začnete „vykukovať“, preto sa vám podstatne zmení uhol mierenia. S týmto javom som sa našťastie stretol len celkom výnimočne.

Osobne by som mal aj napriek mojemu počiatočnémú rozplývaniu jednu výčitku ku grafike hry. Áno, všetko vyzerá „ako živé“, ale jedna vec mi trochu vadí. Áno, nejedná sa o nič iné ako o neustále prítomné rozmazanie pri najmenšom pohybe, vďaka ktorému som mal veľké problémy zaobstarať akýkoľvek obrázok z hry, na ktorom by nebol patrný blur efekt.

Čo povedať na záver
The Order: 1886 je bezpochyby dobrá a kvalitná hra, ktorá rozhodne stojí za to zahrať si ju znova, a nemusíte byť nutne priamo lovec trofejí, aj keď pre tento typ hráčov bude opakovanie oveľa viac motivujúce. Jednak dozbieranie potrebných predmetov, či zvyšné trofeje, ktorých v hre moc nie je a platinová na seba nenechá dlho čakať. Čo sa týka často prepierania hernej doby, tak vedzte, že mne zabral priechod hrou nejakých sedem a pol hodiny na strednú obtiažnosť, a to som rozhodne nehral speed run.

Škoda len, že sľubne vyzerajúci titul zrazili vyššie uvedené faktory, preto sme sa síce nedočkali herné revolúcie, ale skôr evolúcie. Dá sa totiž predpokladať, že sa aj ďalší vývojári inšpirujú spracovaním The Order a podobných hier bude nakoniec oveľa viac než v súčasnosti.

Hodnotenie:

78%

Inovatívne umelecké dielko, ktoré sa aj napriek niekoľkým nedostatkom rozhodne nestratí.

zdroj:Czechgamer.com