Remember Me – X360 recenzia

Nillin je obyčajný lovec myšlienok. Hovoríte si najskôr, prečo obyčajný, ale to je jednoduché. V roku 2084 je to úplne bežne platený flek. Nillin sa vo svojom odbore vyzná, a tak ju mnohí považujú za veľa nadanú lovkyňu. Ale to len do chvíle, kedy sa sprotiví šéfom, a tí sa jej rozhodnú naformátovať pamäť. Capcomovská vízia nie príliš vzdialenej budúcnosti je pomerne priamočiara, pretože počas obdobia pár generácií predpovedá nielen vznik úplne sebestačného a ušpineného Neo-Paríža, ale aj vynálezu, ktorý vám dovolí upravovať či uchovávať ľudské myšlienky na ako dlho chcete. Remember me sa snaží vybočiť z portfólia čisto mlátičkových hier Capcomu, avšak hneď po pár minútach strávených v stokách zistíte, že sa to nepodarilo ani z polovice.

Nillin a celému Capcomu preteká žilami japonská krv a na hre to hneď spoznáte. Keď pominiem vyššie spomínaný „hack and slash look“, je to napríklad hrateľnosť. Remember me prináša do sveta hier ojedinelú a zaujímavú myšlienku: manipuláciu s chodom udalostí. Je preto veľká škoda, že sa hre nepodarilo vymaniť sa z béčkového rozprávania príbehu i hrateľnosti, ktorá kolíše z príšernej na veľmi dobrú. Veľmi dobrá je vo chvíli, keď vás hra núti hopkať zo strechy na strechu a dostať vás na miesto, kde sa bude niečo diať. Veľmi zlá je pri súbojoch. Kamera si s vami robí, čo chce, takže keď sa na vás zosype množstvo nepriateľov, nezostáva vám než hystericky búšiť do tlačidla X a ešte si strážiť, či nepriateľ nemieni zaútočiť, aby ste sa mu mohli vyhnúť.

V podstate teda ani netušíte, za čo ste si vlastne zaslúžili tie nové schopnosti, ktoré vám hra čas od času prisúdi. Sú celkom rozmanité, a keď sa chcete naučiť nové kombá, musíte si najprv dobre naštudovať, ako za sebou správne navrstviť kombináciu X a Y. Sem tam sa na vás vrhne aj boss, čo okrem iného znamená, že kamere definitívne preskočí a čím rýchlejšie sa hýbete, tým viac vás nestíha. Je to trochu škoda, pretože systém komb a XP bodov má hra vymyslený veľmi dobre. Len by to chcelo hráčovi trochu lepšie predstaviť a predať.

Takto to totiž budí dojem, že Remember me nevie, akým smerom sa vydať. Klasickou mlatičkou nechce byť, a tak apeluje na príbehovú líniu, kedy sa Nillin vracia späť do hnutia odporu a snaží sa sabotovať diabolskú firmu Memorize, ktorá stojí za projektom SENSENY, a teda aj za celým dobývaním ľudskej mysle. Lenže ani tu si hra nevie moc rady. Skoro sa mi chce povedať, že Remember me sa malo radšej inšpirovať u niektorej z osvedčených herných sérií, než aby sa samo snažilo ponúknuť svoj autorský pohľad na vec. Spracovanie totiž veľmi kolíše a dopláca na neskúsenosť autorov s morálne dospelými hrami.

Veľký plus však zaslúžia samotné hrátky s časom. Oni to teda nie sú priamo hrátky s časom, ako skôr „nabúranie sa“ do cudzieho SENSENY a upravovanie spomienok tak, aby vyhovovali Nillin. Hneď zo začiatku sa vám takto podarí krásne naverbovať svoju úhlavnú nepriateľku. Celé to prebieha vo forme akejsi minihry, kedy musíte upraviť rôzne detaily tak, aby výsledná situácia dopadla trošičku inak, než sa v skutočnosti naozaj stalo.

Pre Capcom hru vytvorili neznámi francúzski Dontnod Entertainment, ktorí zrejme do hry presadili Neo-Paríž. Pôsobí to trochu úsmevne. Aj podpriemerný autor sci-fi by si zrejme netrúfol zasadiť hru o šesťdesiat rokov do budúcnosti a hneď v nej vystavať úplne nové niekoľkomiliónové mesto na troskách toho starého. Navyše samotné spracovanie nijako originálne nie je. Tvorcovia si pre vás pri rôznych skokoch a presunoch pripravili pasce á la Prince of Persia a inak len bežíte podľa šípok a večne sa strachujete, že vás niekto prepadne a vy budete musieť bojovať jednak s nepriateľom, jednak s ešte nepriateľskejšou kamerou. Samotná hlavná hrdinka má údery pekne vystajlované – to Capcom konieckoncov vie majstrovsky -, avšak nijako prepracovanou postavou popravde nie je. A podobnosť sa skokanky Faith z Mirror ‚s Edge bije do očí pri skákavých scénach snáď viac než kedykoľvek inokedy.

Graficky takisto nejde o nijak prevratné dielo. Na Xboxe dokonca budí dojem, že ide o niekoľko rokov starú záležitosť, ktorá sa ešte občas zasekáva. Remember me malo mať otvorený svet, otvorený Neo-Paríž, v ktorom by ste mohli kedykoľvek a komukoľvek nahliadnuť do myšlienok, a potom sa skryť niekde v kanáloch pred dotieravou tajnou políciou spoločnosti Memorize. Takto totiž nemá na viac než len na ľahko nadpriemerný titul, ktorý doplatil možno na nízky rozpočet, možno na neskúsenosť tvorcov, možno na vlastné chyby, ale rozhodne na vlastnú nevyjasnenosť. Remember me nevie, čím chce byť. A keď to nevedia ani tvorcovia, ťažko si k nej hráči vybudujú nejaký vzťah. Takto vás Nillin zabaví na pár hodín (rovnako to dlhšie netrvá) a vy si ani nespomeniete, že ste kedy rozohrali tak ambiciózny projekt. Remember me rozhodne mala byť lepšou hrou.

upravovanie spomienok

Scenár, nulová atmosféra, linearita

Verdikt: Hra s áčkovou myšlienkou, ale béčkovým prevedením. Inými slovami teda veľké sklamanie tohtoročnej jari.

Hodnotenie: 

65%

 

zdroj:Czechgamer.com





You can skip to the end and leave a response. Pinging is currently not allowed.

Pridať komentár