Niekomu to môže pripadať zvláštne. Veď Stalingrad, to je druhá svetová vojna, to už sme videli toľkokrát a toľkokrát ju (virtuálne) prežili, koho by zaujímala ďalšia hra z mnohých? Samozrejme, chápem, obdobie vojnového konfliktu z rokov 1939 až 1945 je v dnešnej dobe už … nechcem povedať vyložene prežitok. Existuje predsa toľko iných, ktoré by sa dali využiť (prvá svetová vojna, Kórea, Vietnam, nehovoriac o tých ešte starších) a tvorcami videohier stále dookola omieľajú to preťahovanie Spojencov s Osou. Mohlo by sa teda zdať, že už nie je až zas tak o čo stáť.

Lenže to by bola veľká chyba a hráči, ktorí majú so sériou Red Orchestra nejaké tie skúsenosti so mnou budú určite súhlasiť. Tento titul, pôvodne mód pre deväť rokov starý Unreal Tournament 2003, vsádzal vždy predovšetkým na realizmus. Ako nezávislý mód bol tvorený skupinou fanúšikov a tí si dávali záležať skutočne na každučký detail, či už išlo o zbrane, tanky alebo výdrž a kondíciu samotných vojakov. Počas rokov sa na svetlo sveta pozrelo niekoľko verzií, najznámejšia z nich bude zrejme Red Orchestra: Ostfront 41-45 z roku 2006. Tá už k svojmu spusteniu neskoršie UT 2004 nepotrebovala a ako prvá bola tiež predáva ako klasický titul novovzniknutého štúdia Tripwire Interactive.

Dnes, či presnejšie povedané pred niekoľkými dňami, sa po niekoľkoročnom vývoji hráči dočkali plnohodnotného pokračovania. Podobne ako všetky ostatné diely Red Orchestra sa zameriava úplne výlučne na Veľkú vlasteneckú vojnu alebo Operáciu Barbarossa, záleží z akého uhla pohľadu sa na udalosti na východnom fronte pozeráte. Na rozdiel od nich sa však nevenuje celému frontu, ale sústredí sa na jedinú bitku, bitku o Stalingrad. Ale už dosť úvodných táranín, poďme si zrecenzovat ten Red Orchestra 2: Heroes of Stalingrad, ktorý v mojej nominácii na TOP5 hier tohtoročnej jesene nemohol chýbať.

Mesto ako kampaň
Začal by som prvou zásadnou novinkou, ktorá vás môže ľahko zaskočiť – singleplayer. Neočakávajte však žiadnu prepracovanú kampaň so zaujímavým príbehom a rôznorodými postavami, toto nie je Call of Duty alebo Medal of Honor. Tripwire sa totiž rozhodli hru pre jedného hráča poňať ako taký obrovský tutoriál pre nováčikov, kde si môžu vyskúšať, ako sa táto hra vlastne hrá (treba podotknúť, že veľmi približne). Tešiť sa tak môžete na približne 24 misií odohrávajúcich sa na mapách z multiplayeru. Vašou úlohou bude vždy niečo dobyť, výnimočne naopak ubrániť.

Je tu však jedna vec, ktorú by ste zrejme od kampane nečakali – presnú polovicu totiž odohráte v uniforme Wehrmachtu. Áno, skutočne, ak ma pamäť neklame, máme tu vôbec prvú príležitosť si v singleplayeri nejakej strieľačky zahrať za Nemcov. Nečakajte však, že sa stretnete i s SSáky alebo že budete robiť zverstvá na miestnych obyvateľoch, Skopčáci tu pôsobia úplne „normálne“ (ak sa to tak dá vôbec povedať … skrátka ide hlavne o tie dve armády bojujúcej proti sebe, nič viac v tom nehľadajte). Možno práve to je ten dôvod, prečo RO2 v tomto smere drží prvenstvo, kto vie? Rozhodne za podobnú príležitosť veľakrát ďakujeme, je celkom zaujímavé na niečo útočiť v koži nemeckého vojaka, v tomto prípade na to veľké mesto na Volge.

Napriek tomu je však niekoľko vecí, ktoré vás budú počas hrania trápiť. Tým najväčším je bohužiaľ umelá inteligencia. Nemyslím tým ani tak nepriateľov, ich presnosť a schopnosť zahliadnuť vás v tom mumraji je predovšetkým na najvyššiu obtiažnosť až obdivuhodná, ale hlavne zvyšných jedenásť umelých spoluhráčov. Keďže ste na všetko vo svojej podstate sami, Tripwire vám hneď zo začiatku umožní prideľovať ostatným vojakom rozkazy. Problém je v tom, že vás síce poslúchnu, ale len tak nejako napoly. Veľmi radi totiž len tak zmätene pobehujú okolo a dosť často sa vám pletú pred hlavňou. A čo je vôbec najhoršie – môže sa stať, že umriete (verte mi, veľmi často) a za niekoľko sekúnd máte prevziať iného vojaka. Lenže ouha, on tancuje pred nepriateľským guľometom ako sliepka. Čo s tým?

Multiplayerové orgie
Hlavnú porciu herného času si však celkom nepochybne odhryzne multiplayer. Jedným slovom – je skvelý, úžasný, inovatívny. Tým inovatívnym nemyslím ani tak spôsob postupného vývoja vašej postavy, ktorý je v poslednej dobe snáď v každej druhej FPSke s hrou viacerých hráčov, ale skôr úroveň realizmu. Prepracovaný krycí systém umožňujúci klasické mierenie, streľbu naslepo alebo informatívne vykuknutie, realistická balistika a nutnosť si na väčšiu vzdialenosť upravovať mieridlá, prítomnosť spätného rázu, … Ja viem, veľa z toho pre matadorov zrejme nebude žiadne prekvapenie, lenže nemôžem sa zbaviť pocitu, že autori toto všetko doviedli ešte k ďaleko väčšej dokonalosti.

Keď už som tu spomenul skúsenostný vývoj vašej postavy, musím povedať, že ma ľahko sklamal výber vášho povolania (pechota s puškou, útočná pechota, guľometník, inžinier a tak ďalej). Celý systém funguje tým spôsobom, že si ho pred každým vašim znovuzrodením môžete vybrať, čo tak nejako odporuje všetkému tomu dôrazu na čo najväčší možný realizmus. Na druhú stranu chápem, že keby si každý musel hneď na začiatku vybrať a potom už nikdy nemal možnosť zmeny, bolo by to dosť nevýhodné. Nehľadiac na to, keby sa zišlo napríklad dvadsať sniperov a celú hru ich drtil jeden tank …

Nemám v úmysle sa nejako detailnejšie preberať jednotlivými módmi alebo mapami, takže keď už som sa zmienil o tanku, mohol by som ľahko pohovoriť aj o ďalšej vojenskej technike, s ktorou sa môžete stretnúť. Zatiaľ jej teda moc nie je, konkrétne povedané – každá strana má zatiaľ k dispozícii len jeden tank (Panzer IV a T-34). Samozrejme to nie je finálny výpočet, autori sa však veľmi sústredia na čo najprepracovanejšie spracovanie interiéru všetkých vozidiel, čo im vraj u každého vozidla trvá približne tri mesiace. Red Orchestra 2 sa totiž snaží nielen o detailné spracovanie pechoty, ale tiež tankov. Počas jeho ovládania totiž môžete (a ak ste sami, tak dokonca musíte) preliezať medzi jednotlivými pozíciami, pretože niekto musí riadiť, niekto musí strieľať, niekto nabíjať, niekto ovládať guľomet a niekto to celé kovové monštrum viesť.

Chybička tu, chybička tamto
Najväčším problémom Red Orchestra 2 sú tak bohužiaľ ľahko očakávane rôzne chybičky a nedorobky. Úprimne, je ich dosť veľa a niektoré vám dokonca bránia dohrať kampaň jedného hráča. Ja osobne mám napríklad problém splniť poslednú tréningovú misiu za Wehrmacht, kde sa mám naučiť používať artilérie. Nad ruskými jednotkami je totiž neviditeľná nepreniknuteľná stena a bomby tak vybuchujú niekoľko metrov nad nimi. Alebo že by ich snáď chránila moc a sila komunistickej strany? Nemyslím si …

Vývojári sa snažia s vzniknutou situáciou pomerne statočne bojovať a všetky tie nedorobky opravovať vydávaním opravných balíčkov. Od 14. septembra, kedy hra vyšla, som už sťahoval tri. Lenže niečo sa proti Tripwire očividne sprisahalo, pretože akonáhle niečo opravia, niečo iné zase začne robiť problémy. Tak napríklad včera, kedy konečne začali fungovať štatistiky a získavanie achievmentov na Steame. Druhý deň zapnem hru, stiahnem (ďalší) balíček a zrazu počas prvej minúty dostanem asi pätnásť nových achievmentov a v štatistike sa dozviem, že som už zabil asi tritisíc ľudí a len tisíc krát umrel. Verte mi, toto by som nemohol za desať hodín hrania stihnúť!

Naozaj, je to z tohto pohľadu škoda, pretože podľa informácií od hráčov, ktorí mali šťastie a dostali sa do predchádzajúcej betaverzie, bola beta na konci ďaleko kvalitnejšia než o niekoľko dní neskôr vydaná plná hra. To sa dá vzhľadom na potrebu vylisovať DVD a rozviesť ich do celého sveta pochopiť, napriek tomu by som však až také problémy skutočne nečakal. Uvidíme, čo prinesú nasledujúce dni, snáď sa situácia rapídne zlepší.

Unreal Engine, verzia 3 – opäť v akcii
Mám také tušenie, že väčšine z vás sa grafický vzhľad Red Orchestra 2 už príliš páčiť nebude, zvlášť vám zhýčkaným prvým Crysis alebo videami z tretieho Battlefieldu, ale ja som si vzhľad tejto hry obľúbil. Nehovorím, že je to nejaké majstrovstvo sveta v ultra-realistickej grafike, lenže pre potreby titulu to stačí a zahrať si ho aspoň môžu aj majitelia slabších počítačov. A čo viac, dovolím si tvrdiť, že niektoré grafické detaily by ste ani vo vyššie spomínaných hrách nenašli. Áno, hovorím napríklad o odstrelovačke, ktorej zameriavač približuje iba to, čo má a zvyšok vidíte normálne. Alebo len to rôzne nabíjanie pušky! Keď vystrieľate všetky náboje, použijete klasicky zásobník, ak nejaké náboje zostávajú, doplňujete jednotlivé náboje. O interiéroch tankov som už hovoril. Sú to relatívne nepodstatné detaily, ale potešia.

Čo sa týka ozvučenia, tiež je viac než dobré. Môže nás síce ľahko mrzieť, že dabing zatiaľ nie je v ruštine (respektíve nemčine) a vojaci tak hovoria akýmsi mixom angličtiny a svojho materinského jazyka, ale inak si nie je na čo sťažovať. Predsa len, keď začínate hru a Rusi kričia to svoje „Uráá!“, Má to niečo do seba. Nesmiem zabudnúť ani na (vraj) dynamický hudobný sprievod, ktorý zložil Sam Hulick (autor hudby pre prvé dva Mass Effect) a ktorý reaguje na dianie na vašej obrazovke.

Do boja, vojak!
Red Orchestra 2: Heroes of Stalingrad je skrátka vynikajúca multiplayerová hra, ktorá má snáď jedinú závažnejšiu chybičku, ak teda nebudeme rátať bugy – nemusí sadnúť každému. Veď ja sám som na začiatku nevedel, do čoho idem a prvé dva dni sa bál multiplayer vôbec spustiť. Ale akonáhle prekonáte tento blok, budete doslova chrochtat blahom. Možno si preto hovoríte, prečo nakoniec tak relatívne nízke hodnotenie. Inu, je to predovšetkým kvôli tým chybám, ktorých je zatiaľ dosť. Až bude väčšina z nich preč, som ochotný ísť o plných desať percent hore.

Mimochodom, Tripwire už v máji minulého roka oznámili, že majú v pláne vytvoriť rozširujúci datadisk zameraný na udalosti v Pacifiku. A vraj by mal byť všetkým majiteľom druhého dielu dostupný zadarmo! Jupí!

multiplayer, realizmus, kampaň za Nemcov

bugy, umelá inteligencia
Verdikt: Red Orchestra 2 je skvelá multiplayerová FPS, ktorá vsádza predovšetkým na realizmus. A to je jej výhoda, pretože už veľmi dlho ma žiadna strieľačka takto nebavila. Len škoda tých chýb.
Hodnotenie:

85%

zdroj:Czechgamer.com