Deväť rokov. Deväť rokov strávených v kóme. Na deväť rokov sa po ňom zľahla zem. Deväť rokov bol považovaný za mŕtveho. Deväť rokov o ňom nikto nepočul. Ale on žije, nezomrel. ON. Naked Snake, Venom Snake, Big Boss, ako len chcete. Ubehlo už deväť rokov od útoku na hlavnú základňu jeho vojenskej organizácie, počas ktorého prišiel o ruku a ani ostatné časti tela nevyšli bez ujmy. Ale je späť a môže sa vydať za pomstou, ktorú on a ostatní preživší toľko potrebujú.

Cesta Metal Gear Solid 5: The Phantom Pain smerom k hráčom bola viac ako spletitá. Nemohli za to ani tak vývojári, ktorí by snáď mali problémy plniť termíny, ako skôr vydavateľstvo Konami a jeho trampoty s Hideo Kojima. Dnes tu však nie sme od toho, aby som sa v celom spletitom spore nejako podrobnejšie vŕtali, ale aby sme zhodnotili najnovšie pokračovanie slávnej stealth série, ktorá sa po hriechu menom Ground Zeroes opäť predviedla v plnej sile. Navyše ide o rozlúčku Kojima s celou sériou, tak očakávania teda boli dvojnásobné.

Nemocnica na kraji mesta
Ako už asi všetci v úvode pochopili, príbeh The Phantom Pain začína presne deväť rokov po tom, kde skončilo Ground Zeroes. Big Boss sa prebúdza v nemocničnej izbe, kde sa postupne dozvedá desivú pravdu – aký je rok, ako je na tom zdravotne, že prišiel o ruku, … Na chudáka big Bossa je toho celkom dosť. Lenže ako keby to osudu nestačilo, navyše ho chce celý svet zabiť. Čo sa vzápätí potvrdí, keď sa nemocnica ocitne pod útokom. Big Boss však s pomocou ďalšieho pacienta prežije a tým začne jeho hodinová cesta za útekom.

Treba uznať, že intro kampane je z väčšej časti interaktívny film, pretože slobody skutočne veľa nedostanete a keď už, tak o ňu po pár sekundách zase prídete. Ale to by zas tak nevadilo, lebo atmosféra je vybudovaná skvele. Ten pocit zmaru a bezmocnosti je cítiť doslova na každom kroku a vy budete s napätím sledovať, ako toto celé vlastne dopadne. Len sa teda nemôžem zbaviť pocitu, že to autorský tím tentokrát trochu prehnal. Je pravda, že v sérii Metal Gear Solid sme toho videli veľa, ale ohnivá lietajúca veľryba? Uh … čože ?!

No dobre, nakoniec vás z tejto šlamastiky nedostane nikto iný ako Revolver Ocelot. Presuniete sa z Cypru do Afganistanu, kde Sovieti držia ďalšieho starého známeho – Kaze Millera – a pekne v troch vybudujete novú organizáciu Diamond Dogs pekne od podlahy. Viac z príbehu prezrádzať nehodlám, predsa len bol Metal Gear Solid odjakživa založený hlavne na príbehu a prečítať si všetko už v recenzii hry by zrovna nebolo ideálne. Záverom úvodnej časti tak poviem len jeden poznatok, ktorý ma pri The Phantom Pain prekvapil. Príbehových cutscén totiž znateľne ubudlo, čo môže byť pre niekoho výhoda alebo naopak nevýhoda. Záleží, ako veľmi vás v tomto smere bavili predchádzajúce diely.

Na druhej strane by bolo naivné si myslieť, že je Metal Gear Solid 5: The Phantom Pain bez chybičky. Nie je.

Orgie hratelnosti
V rámci príbehovej kampane na vás čaká približne päťdesiatka príbehových misií a ďalších cca 150 vedľajších. To celé sa potom odohráva v otvorenom svete, teda si vo svojej podstate môžete robiť, čo chcete. Len tak sa túlať po Afganistane a likvidovať najrôznejšie Sovietske základne? Zbierať audiokazety s vtedajšími hudobnými hitmi alebo sa len tak poflakovať na Mother base, nechať si pochlebovat doslova od každého a zvyšovať morálku svojich mužov? Toto všetko ide a vie to byť dosť zábavné, teda si skoro ani nevšimnete, ako ten čas letí a vy ste sa zatiaľ v rámci príbehu ešte moc ďaleko neposunuli. Napríklad ja som mal počas prvých dvanástich hodín odohrané len osmičku misií z príbehu a vlastne som si to ani veľmi neuvedomoval.

Podobný prístup možno uplatniť prakticky na akúkoľvek časť hry. Ktorúkoľvek misiu môžete riešiť spôsobom, aký si vyberiete. Preferujete tichý prístup, počas ktorého nikoho nezabijete, nikto vás neuvidí a za každú cenu prahnete po maximálnom hodnotení? Tak nech! Ste skôr akčný hráč, ktorý všetko vystrieľa a ideálne aj s pomocou minigunu vrtuľníka vašej organizácie? Tak nech! Alebo skôr kombinujete oba prístupy? Alebo radšej všetko necháte na vašom parťákovi? Alebo napríklad chcete z reproduktorov na helikoptére púšťať „We are the kids in America !!“ a tým pádom odviesť pozornosť nepriateľov? Tak nech! Toto všetko The Phantom Pain dovoľuje a nijako vás nenúti do ktoréhokoľvek z týchto prístupov, je to len na vás. Sloboda riešenia je tu totiž vždy na prvom mieste.

Skvelé je, že aj keď hra začne trochu naberať na obrátkach a ciele misie vás očividne nútia do určitého štýlu boja, stále máte veľa možností, ako danú situáciu vyriešiť. Napríklad jedna z misií, počas ktorej máte zničiť dva tanky a zbaviť sa nepriateľského veliteľa. Bohužiaľ som bol trochu pomalý a nepriateľský konvoj bez problémov došiel až do ruskej základne. Koniec? Nie, stále som mal šancu. Síce nebola veľmi vysoká, lebo som sa musel za dňa prešmyknúť skrz nepriateľskú základňu až k tankom, ktoré boli presne uprostred, umiestniť na ne niekoľko C4 a potom ich odpáliť, ale bola. Zvládol som to, hoci s veľmi odretými ušami. A keby som mal toho času trochu viac a kvalitnejší výskumný tím, bol by som schopný oba tanky „zajať“ pomocou balóna.

Podobný prístup sa dá pochopiteľne uplatniť tiež u hlavných protivníkov. Vzhľadom k tomu, že som zo začiatku recenzie sľúbil, že nebudem spoilerovať, je ťažké čokoľvek spomenúť … No však poviem aspoň toto. V určitú chvíľu som sa dostal k zbrani, u ktorej som si hovoril, že ide len o easter-egg a asi neexistuje spôsob, ako by som ju mohol reálne využiť. Lenže potom prišiel súboj s konkrétnym bossom, ktorý som očakával už prakticky od začiatku hry. A hľa, tá zbraň, ktorú som považoval za bezcennú, sa zrazu ukázala ako geniálny nápad. Ako môj, tak predovšetkým autorov. Avšak keď spomeniem na hlavných protivníkov, ktorých sme počas série stretli, myslím si, že môžem s pokojným srdcom povedať, že v The Phantom Pain vás nemá veľmi čo prekvapiť. Ale trebárs sa mýlim.

Každá misia tiež v sebe skrýva niekoľko skrytých úloh. Väčšinou sa týkajú toho, akým spôsobom splníte cieľ celej misie. Príklad – Kaz Miller sa dozvedel o tajnej schôdzke troch sovietskych generálov v miestnej dedine. Hlavnou úlohou je sa ich zbaviť. Ovšem existuje niekoľko spôsobov, ako to urobiť. Áno, ten najjednoduchší spôsob je jednoducho ich zabiť. Lenže ich môžete tiež zajať. Môžete zajať všetkých troch generálov a tiež ich vozidlá a osobného vodiča. Hra dokonca počíta aj s tým, že najprv vypočujete ich konverzáciu počas tajnej schôdzky a až potom sa ich zbavíte (niektorým z skôr spomínaných spôsobov). Takto prepracovaná je každá z päťdesiatich misií a tak musíte počítať s tým, že na prvom dohraní všetko dokonale skrátka nezvládnete.

Diamond Dogs
Tým sa elegantne dostávam k ďalšej dôležitej súčasti kampane – vylepšovanie základu. Rovnako ako napríklad v päť rokov starom Peace Walkerovi môžete (a vlastne svojím spôsobom tiež musíte) regrutovať nových členov do svojej organizácie, priraďovať ich na rôzne typy oddelenia (prieskum, výskum, boj, zdravotníci, apod.) A zvyšovať tým ich úroveň. Zároveň zbierate rôzne materiály a rastliny, ktoré používate pre výskum nových zbraní a vybavenia. Vaša výzbroj je totiž zo začiatku kampane dosť obmedzená a až postupným výskumom všetkého možného sa prepracujete nielen k prepracovanejším zbraniam, ale možno vylepšovať tiež tie existujúce. A to nielen ich dostrel alebo účinnosť. Možno ich vylepšovať pridávaním nových hľadí, ďalších rozšírení (tlmič, lampa, …) a samozrejme tiež vzhľad.

A to stále nie je všetko, pretože okrem obyčajných vojakov možno regrutovať tiež štyroch unikátnych spolubojovníkov, ktorí vám počas misií môžu pomáhať. Ten vôbec prvý, ktorého dostanete svojím spôsobom automaticky, teda kôň, toho síce veľa nevie, na druhú stranu je neoceniteľným pomocníkom pri presunoch po rozsiahlych planinách hernej mapy. Ovšem nájsť možno tak roztomilé šteniatko, ktoré sa po pár misiách premení k nepriateľom nebezpečné psisko, alebo tajomnú sniperku Quiet, ktorej oblečenie je mimochodom tak trochu … no, nie že by som si sťažoval, ale … no … však vy hádám viete.

Spomenúť tiež musím o bojovom oddelení, ktorých možno vysielať na jednoduchšie misie a tým získavať ako ďalšie peniaze a suroviny, tak aj napríklad ďalších dobrovoľníkov alebo plány na vybavenie. Lenže je tu pochopiteľne malý háčik – vaši vojaci môžu umrieť. Každá misia vám síce hneď na začiatku povie, aká je jej obtiažnosť, aká je sila nepriateľa a čo za jej úspešné splnenie získate, napriek tomu nie je úplne najrozumnejšie vysielať do akcie svojich najlepších mužov (napr. Ocelot). Mne osobne sa napríklad stalo, že šanca na smrť niekoho z môjho tímu boli tri percentá a napriek tomu niekto počas boja zareval. Inu … asi moje šťastie alebo čo.

Multiplayerová zložka hry, teda Metal Gear Online 3, zatiaľ bohužiaľ nie je funkčná. Sprístupniť by sa mala až budúci mesiac na konzolách, na počítačoch potom bohužiaľ až v januári. Teda sa zatiaľ môžeme na základe zverejnených trailerov len dohadovať, že sa proti sebe postavia dva tímy o niekoľkých hráčoch, kedy jeden tím bude musieť splniť vopred zadanú úlohu. Okrem toho pôjde tiež útočiť na základne ostatných hráčov a kradnúť ich vybavenie. Musíte však pochopiteľne počítať s odporom nepriateľských vojakov, ktorí si to tak úplne nebudú chcieť nechať páčiť.

Zdvihnutý prst
Na druhej strane by bolo naivné si myslieť, že je Metal Gear Solid 5: The Phantom Pain bez chybičky. Nie je. Tým asi najzásadnejším problémom je zasekávanie sa o najrôznejšie prekážky. Väčšinou si to nevšimnete, ale keď už k tomu dôjde, tak pochopiteľne v tú najmenej vhodnú chvíľu. A riadne to človeka vytočí. Rovnaký problém má čas od času aj váš kôň, ale tam to nie je zas tak veľký problém, teda ak nejazdíte medzi kameňmi. Čas od času tiež záhadnejším spôsobom zabaví umelá inteligencia. Pri dobývaní jednej zo základní som pred očami dvoch Sovietov omráčil ich kolegu. Spustili poplach, ale za dve sekundy sa zase upokojili, hoci na mňa stále pozerali. Ja omráčil prvého z nich a ten druhý sa zasekol o telo toho prvého. Inu … Sovieti.

Ale tým najzásadnejším problémom je na počítačoch bezpochyby ovládanie. Chvíľu po vydaní ste dokonca v tutoriálu videli tlačidlá ovládačov na konzolách, čo (vcelku logicky) pôsobilo ako červená handra na býka. Rýchly patch to síce opravil, ale ranu úplne nezacelil. Ovládanie bohužiaľ nie je vyriešené úplne ideálne. Je prevedené z konzol, teda sa stretnete s väčšinou problémov s tým spojenými. Najzásadnejšie to pocítite na koni. Napríklad sa nemôžete rozhliadať pomocou myši, pretože sa tak aj otáčate. Rovnako tak nie je možné použiť klávesy A a D ak stojíte, čo tiež nepridá. V tomto ohľade ide o sklamanie.

Nemôžeme však nespomenúť vynikajúcu optimalizáciu, vďaka ktorej hra na počítačoch beží úžasným spôsobom. Napríklad ja som bol schopný ju rozbehnúť na maximálne detaily a držať počet snímok za sekundu nad päťdesiatimi. V tomto smere sa majú ostatní vývojári a vydavateľstvá čo učiť, spomeňme napríklad na nedávne a stále pokračujúce trable Batman: Arkham Knight.

Hideo Kojima game
Inak si však nemôžeme na nič sťažovať. Hideo Kojima splnil svoje slovo a jeho rozlúčka so sériou Metal Gear Solid má svoje neodškriepiteľné kvality. Ak teda milujete stealth hry a ľutujete, že ste si dlho žiadnu kvalitnú nezahrali, Metal Gear Solid 5: The Phantom Pain je pre vás jasná voľba. Je dlhá, dovoľuje najrôznejšie spôsoby hrania a stále budete nachádzať nové a nové možnosti, ako sa so svojimi protivníkmi vysporiadať. A až do hry konečne dorazí multiplayer, bude hra ešte o malinký kus lepšia. Ale to bude ešte nejakú chvíľku trvať.

Ďalšie pokračovanie série Metal Gear Solid môžeme len odporučiť. Nič viac hovoriť nemusíme.

Recenzovaná verzia: PC

HODNOTENIE:

90%

zdroj:Czechgamer.com