Medal of Honor, jedno z najcennejších amerických vyznamenaní a pre mňa osobne jedno zo synoným pre vojnové strieľačky. Ešte dnes mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem ako som sa pred iks rokmi v Allied Assault vylodil na pláži Omaha a bežal v ústrety nemeckým guľometom.  Iste, dnešných hráčov by zrejme odradila postaršia grafika či oproti súčasným hrám všeobecne malá akčnosť (rozumej málo veľkých výbuchov, hrdinských momentov a nascriptovaných sekvencií), lenže AA to vynahrazoval svoju atmosférou a návykovosťou. Skrátka, kto nezažil krčenie sa za jedným z kovových ježkov, nepochopí … Zvlášť, keď sa na skutočnú pláž po rokoch pozriete a uvedomíte si, ako to asi mohlo byť.

Tento text však samozrejme nebude o tom, ako som sa tento rok trajdal po Francúzsku. Značka sa už po druhý krát vydala na moderné vojnové pole a pokúsila sa kus trhu odhryznúť aj pre seba. A musím sa priznať, že som po predminulom „reštarte“ novému dielu docela aj veril. Na rozdiel od veľkej väčšiny ostatných sa mi totiž kampaň Medal of Honor páčila. Páčilo sa mi, ako je príbeh založený na skutočnej udalosti (Operácia Anaconda), ako sa odohráva na jednom mieste (Afganistan) alebo jeho záverečné rozuzlenie. Aj vďaka tomu som bol ochotný takpovediac prekusnúť nie príliš nápaditú hrateľnosť alebo kratšiu hernú dobu. Preto som sa na nový diel s podtitulom Warfighter celkom tešil a v nestráženej chvíli som si ho dokonca predobjednal.

Výbuch v Madride
Hlavným hrdinom príbehovej kampane je Preacher, americký vojak, ktorého momentálne ďaleko viac než situácia vo svete zaujíma jeho manželka a malá dcéra. Obe majú prísť do Madridu, lenže keď na ne Preacher čaká na peróne, vlak náhle exploduje. Hrdina tak musí odložiť svoje domáce trable stranou a opätovne sa s ostatnými členmi špeciálnych jednotiek vydať za záchranou sveta. Aj keď autori tvrdia, že na rozdiel od dva roky starého Medal of Honor nepoužili žiadny skutočný príbeh, odkazy do reálneho sveta sú viac než jasné. Stačí vymenovať bombové útoky v Madride, pirátov v Somálsku alebo únosy na Filipínach. Či tak alebo tak, čaká vás rovná trinástka misií, na ktoré pokorenie som potreboval nejakých päť hodín.

Rád by som však špeciálne spomenul dve konkrétne misie, ktoré sa mi osobne páčili. Áno, hovorím o tých dvoch automobilových naháňačkách. Ja viem, že na nich veľa ľudí nadáva a úplne správne argumentujú tvrdením, že „ak by chceli hrať Need for Speed, pôjdu hrať Need for Speed“. Po pravde povedané, ja som si ich celkom užil a pri tej všetko „skvelej“ akcii to bola vítaná zmena. Avšak to už celkom predbieham.

Ešte taká menšia odbočka. Vzhľadom k tomu, že ste členom špeciálnych jednotiek, dokážete pri prerazení dverí využívať rozličné predmety (kolegovu nohu, brokovnicu, páčidlo, …). V skutočnosti sa nejedná o nič prepracovanejšieho ako výber animácie, ktorá vás čaká pred spomaleným vniknutím do nepriateľmi obsadenej miestnosti, ale aj tak zaujímavé spestrenie.

Za čo, pane bože, za čo?
Tymto dotazom však všetky pozitíva končia a prichádza hrabanie sa v bahne. Prvé, čo váš takmer okamžite praští cez nos, je umelá inteligencia. Teda, keby tam aspoň nejaká bola, že … Pripadá mi, že je to rok od roku čím ďalej tým viac horšie. Nepriatelia sú tupí, blbí, neschopní a čo je najhoršie, vraj to majú byť členovia veľkej teroristickej organizácie, ktorá je hrozbou pre celý svet. Aha! Keby to bola pravda, potom by na ich likvidáciu stačil ktokoľvek. Ale späť k nepriateľom. Ich najzásadnejší problém je v tom, že vôbec nedokážu reagovať na vývoj situácie. Ak sa totiž nedržíte pripravenej cesty a dovolíte si ísť inokade ako priamo za nosom, zo starostlivo nachystanej scény je okamžite obyčajný zdrap papiera, v ktorom tupé protivníkov kosíte do chrbta alebo do boku.

A vaši spolubojovníci? Úplne rovnaká pesnička. Alebo vlastne možno ešte horšia, lebo oni majú byť členmi tých slávnych špeciálnych jednotiek. Inu, nepredpokladám, že skutoční vojaci na misiách nestrieľajú slepé náboje alebo že sú schopní stáť meter od nepriateľa a netrafiť sa. Vážne pôsobí nesmierne komicky, keď od seba muži stoja jeden meter a nie sú schopní sa navzájom zabiť …

Lenže takto stupídni nie sú len vaši kamaráti a nepriatelia, ale vlastne celá kampaň. Nechcem sa tu ani tak rozpisovať o krátkosti celej kampane alebo o tom, ako Američania opäť zachraňujú planétu Zem, ale skôr o tom, ako tu absolútne nič nefunguje. Kampaň MoH: Warfighter je totiž podobne ako ostatné strieľačky dnešnej doby veľmi podobná gigantu a dá sa povedať modle posledných rokov – Call of Duty. Iste väčšina z vás pozná môj názor na smer, akým sa CoD vydalo, však! Je tu jeden zásadný rozdiel. Kým Infinity Ward či Treyarch už majú s tvorbou podobných kampaní skúsenosti a všetko im funguje tak, ako má, Danger Close sú očividní nováčikovia.

Scripty im totiž tak z polovice prípadov vôbec nefungujú a sami dosť často netušia, kadiaľ všade sa hráči môžu vydať. Tak napríklad sa mi počas sarajevskej misie na hokejovom štadióne stalo, že moji spolubojovníci neustále zúrivo strieľali, lenže ja som nikoho nevidel. Vážne, niekoľkokrát som ihrisko obehol, hľadal vo všetkých kútoch a nepriateľ nikde. Počul som ho, lenže nevidel. A zrazu, čo sa nestalo, z ničoho nič sa z krabice zhmotnil vojak. Pointou je, že vy sami musíte odhadovať, ako to autori asi tak mohli myslieť, aby ste sa vôbec mohli posunúť niekam ďalej.

Nehľadiac na to, že si dosť často budete pripadať, ako keby autori podceňovali vašu inteligenciu. Predstavte si situáciu, kedy sa stanete strelcom vo vrtuľníku a hra vám každého nepriateľa na mape označí pomocou červenej značky. Áno, to myslím vážne (misie na Filipínach). Zrejme keby ste boli dostatočne blbí, aby ste nerozpoznali nepriateľov od svojich vlastných … Bojím sa okamihu, kedy sa toto stane pravidlom a každý nepriateľ bude svietiť načerveno a vždy vám cez obrazovku blikne „vystrel!“. Keby titul bol od piatich rokov, pochopím. Lenže on je od osemnástich …

A aj keď všetky vymenované negatíva prekusnete a skúsite sa s tým zmieriť, dorazia vás všemožné bugy a nedorobky. Skoro mi pripadá, ako keby si u Electronic Arts povedali „Hej, kašlete na to, rovnako si to kúpia milióny ľudí po celom svete!“ (A ja som bol bohužiaľ jedným z nich). Chápem, že sa čas od času môže vyskytnúť nejaká chybička, ktorá sa pri testoch skrátka neprejaví a nemám s tým absolútne žiadny problém. Ale aby sa podarilo napríklad až na šestnásty pokus načítať uloženú pozíciu, aby som mohol pokračovať ďalej, pretože vo všetkých predchádzajúcich prípadoch mi to spadlo buď pri spúšťaní hry, pri načítaní alebo pri prechode do hry? To už je moc aj na mňa, inak veľmi trpezlivého človeka.

Záchranný kruh – grafika
Situáciu výraznejším spôsobom zachraňuje iba grafika. Beh Warfighter zaisťuje rovnako ako v prípade Battlefieldu 3 druhý Frostbite a rovnako ako vlani si vedie viac ako dobre. Scenérie generované týmto enginom sú skutočne nádherné, zvlášť ak prší a je noc. V tú chvíľu sú to skutočné grafické orgie. Aj animácie vypĺňajúce medzery medzi jednotlivými misiami sú nádherné a pravdu povediac som zo začiatku dokonca uvažoval, či sa náhodou nejedná o skutočného herca. Ale nie, naozaj ide „len“ o virtuálne postavičky.

Jediným nedostatkom grafickej stránky je tak iba deštrukcia. Presnejšie povedané, ona tam je, ale autori z Danger Close s ňou nevedia v dostatočnej miere pracovať. Pripadá mi, ako keby sa všetkých ponúkaných možností zľakli a každý najmenší objekt tvrdošijne činili nezničiteľným. Rozstřelit sa tak dá iba pár plotov a prekážok podobného razenia, čo považujem za celkom dosť veľký krok späť.

Multiplayer, tá svetlá stránka
Samozrejme je mi jasné, že dnešné vojnové strieľačky nie sú o singleplayerovej kampani, ale predovšetkým o hre viacerých hráčov. A áno, aj v prípade MoH: Warfighter je multiplayer tou kvalitnejšou časťou hry. Keby som ho mal opísať jednou krátkou vetou, s najväčšou pravdepodobnosťou by som povedal, že je to zaujímavý mix (či kompromis) medzi Call of Duty a Battlefield. Nič detailnejšieho asi nemá cenu zmieňovať, pretože ako vo všetkých dnešných hrách si postupne odomykáte zbrane a (v graficky veľmi pekne vyvedenom menu) si ich upravujete. Samozrejmosťou je aj skúsenostný systém.

Autori veľmi dlho dopredu avizovali prítomnosť niekoľkých vojenských špeciálnych jednotiek, medzi ktorými je možné vytvárať takmer „nekonečne veľa kombinácií“. Nuž, ono to ide, na druhej strane tam moc rozdielov nie je. Jednotlivé jednotky sa totiž od seba líšia len minimálne (cez päticu vlastností, ktoré možno ďalej ovplyvňovať cez úpravu zbraní) a vlastne tým najväčším rozdielom sú ich výkriky na bojisku. Docela budete prekvapení, keď sa zrazu odniekiaľ ozve „potrebujeme medika!“ (áno, Poliaci hovoria takým mixom češtiny a poľštiny).

Jediný, skutočne originálnejší nápad, sú takzvané Fireteamy. Vo svojej podstate ide o zmenšené verzie družín z Battlefieldu, v ktorých ste prepojení iba so svojím partnerom. Na oplátku však máte oveľa viac bonusových bodov za ich výkony. Treba uznať, že tento nápad funguje veľmi dobre. Ak totiž máte nejakého kamaráta, s ktorým navyše môžete komunikovať aj cez nejaký externý program, súhra je ďaleko lepšia než s nejakým náhodným človekom, u ktorého sa všetky výhody Fireteamu nikdy nemôžu prejaviť naplno. Ono vlastne, keď o tom takto premýšľam, vlastnosti Fireteamu sú popravde takmer rovnaké ako u družín v Battlefieldu, jediný zásadný rozdiel je v počte členov.

Záver
Úprimne povedané ľutujem, že som Danger Close veril. Cítim sa podvedený, rovnako ako milióny ďalších ľudí po celom svete. Určitej skupine hráčov je to asi rovnako jedno, ale mne nie. Už ma nebaví hrať neustále dookola tie isté vojenské strieľačky, ktoré sú si navzájom podobné ako vajce vajcu. Fakt nie. Viete, ono nejde ani tak o ten celkový koncept ako o prosbu, aby mali aspoň nejakú úroveň. Skrátka aby ste si pri ich hraní nepripadali ako totálni neandertálci …

Ešte šťastie, že multiplayer funguje až na výnimky vcelku obstojne a ak máte po ruke nejakého kamaráta, užijete dosť zábavy. Aj tak však platí, že Medal of Honor: Warfighter až na Fireteamy neprináša vôbec nič nové a vzhľadom k (ne) využitiu plného potenciálu Frostbite 2 enginu sa ani dosť dobre nedá použiť tá vetička o „remeselne dobre odvedenej práci“. Čo by ani kvôli všetkým tým bugov a chybám rovnako nešlo.

grafika, fireteamy

kampaň, bugy

Verdikt: Medal of Honor: Warfighter zlyháva v mnohých faktorov. Singleplayer je len ďalším z radu klonov, multiplayer je potom zaujímavým mixom medzi dvoma konkurenčnými sériami. Nesklame, ale ani nijako zásadnejším spôsobom nenadchne. Celkovo teda slabší priemer.

Hodnotenie: 

45%

zdroj:Czechgamer.com