V poslednej dobe sa opäť skandovalo ono slávne heslo: „Kto neskáče, nie je … hop, hop, hop.“ A v tomto prípade si zaskáčete hrozne radi. Max: The Curse of Brotherhood je čistá hospačka, ktorá si berie to najlepšie zo žánru a tvorí tak skoro dokonalú skladačku, na ktorú je radosť pozerať.

Hrdina Max sa k nám však dostáva s drobným oneskorením a nie je prvý v sérii. Zatiaľ čo jeho predchodca Max & the Magic Marker vyšiel naprieč platformami v januári 2010, druhý Max vyšiel najprv na Xbox One a až teraz sa dostáva na svojho mladšieho bračeka a tiež PC.

Milujem skákačky, na Raymanových som vyrastal a aj jeho predchodcovia ma vždy dokázali ukotviť k PC na dlhé hodiny. Max našťastie nebol výnimkou, a tak som ho nadšene mohol hrať v snahe zachrániť jeho mladšieho bračeka opäť s pomocou kúzelného zvýrazňovača.

Príbehovo sa hra blíži hre Giana Sisters: Twisted Dreams, ale na mňa z nej tiež dýchal, dnes už pravdepodobne nie moc známy titul, Heart of Darkness, ktorý je podľa môjho jednou z najlepších plošinoviek, aké kedy vyšli.

Na ceste sa prejdete niekoľkými lokáciami od púšte cez džungľu až k ohnivému podzemiu. Každá lokácia vám tiež už od začiatku napovie, ktorú ďalšiu schopnosť váš čarovný fix získa. Tých je dokopy 5 a môžete ich používať len na určitých miestach.

To však nebráni tvorcom, aby hráčom nezamotali neraz hlavy svojimi hádankami. Na rozdiel od legendárneho Raymana alebo Giana Sisters: Twisted Dreams rébusy tvoria väčšiu časť hry. Neviem, kam však hru čo do náročnosti nim zaradiť. Málokedy sa vám stane, že by hádanky boli zložité, avšak občas sa nejaká nájde a dokáže na dlhšiu dobu potrápiť.

Aj napriek miernym zásekom sa dá hra dohrať za zhruba 5 a pol hodiny, ktoré strávite v 7 kapitolách o dohromady 20 misiách. V porovnaní napríklad so sériou Call of Duty, kde posledný Ghosts dohráte na najľahšiu úroveň za zhruba rovnaký čas, by som osobne siahol radšej po Maxovi.

Ako veľký klad hry považujem práve jej hravosť a vizuálnu stránku. Kým ste v púšti, môžete si hovoriť, že hra vyzerá vcelku kreslene a priemerne. V lokáciách džungle však verím, že svoj ​​názor zmeníte a až dostanete schopnosť vodného prúdu, budete ešte len nadšení.

Ku krásnym lokalitám patrí aj laškovná hudba, ktorá málokedy vystupuje z odľahčeného a hravého tónu, v ktorom sa plošinovky väčšinou nesú.

Rovnako ako u hudby je vidieť snaha tvorcov odľahčiť atmosféru v celej hre. Krásnym príkladom je stelesnenie Maxových odvekých nepriateľov. Na jednej strane vaša radkyňa: dobrá, stará, meditujúca pani a na strane druhej: diabolský starec Moustache so svojou beštiou a poskokmi.

Na druhú stranu len humor a pekný vzhľad dobrú hru nerobia a napriek tomu, že aj Max občas prehodí nejakú tú hlášku (hlavne pri ničení kamier podobným očiam Moustache), hra okrem pár Minion moc neponúkne.

Hlavným pilierom hry je naozaj prechádzanie lokácií za pomoci manipulácie s prírodou. Sem tam sa objaví nejaká akčnejšia scéna so spomaľovaním času alebo útekom pred Moustachovou krab – gorilami beštií. Pritom občas narazíte na zvieratá alebo už spomínaných tupých prisluhovačov. Bohužiaľ ich nie je toľko, koľko by mohlo a dokážem si predstaviť navýšenie ich počtu na úkor hádaniek alebo ich zapojenie do nich.

V porovnaní so spomínaným Raymenom a ďalšími, kde sa to nepriateľmi len hemžilo, vyzerá Max bohužiaľ tak nejako opustene a prázdno, ako keby tvorcovia vytvorili kulisy pre úchvatné predstavenie, ale zabudli povedať hercom, v koľkých sa majú dostaviť na pľac. Tvorcovia mohli napríklad na koniec každej časti dať aspoň minibossa, ktorý by zodpovedal určitému prostrediu.

Na to nadväzuje ďalší nešvár, o ktorom som už hovoril. V porovnaní s inými hrami je to herná doba. Hra ma aj cez menší počet nepriateľov natoľko pohltila, že ma mrzelo, že sa dá dohrať natoľko rýchlo, hoci trebárs nie na 100%. Ak by sa pridalo viac nepriateľov a jedna časť kampane zameraná na nebesá, bola by hra zožala určite lepšie hodnotenie a mohla by sa aj napriek drobným rozdielom postaviť na piedestál vedľa toľkokrát vzývaného Raymana.

Na druhú stranu je Max o niečo ľahší a prístupnejšie viac hráčom, ktorí nehľadajú vyslovene plošinovku, ktorá by mala hardcore mode ako Gianna Sisters, ale chcú sa „len“ dobre pobaviť a príjemne relaxovať. A ak by náhodou našli aj takí, ktorým už napríklad Dark Souls skrivil prsty na rukách a na nervy im rozohral pieseň zúfalstva a beznádeje, verím, že aj takí nájdu zaľúbenie v Maxovi a jeho neľahkej ceste za záchranou bračeka.

Hodnotenie:

80%

Krásná plošinovka pre každého hráča.

zdroj:Czechgamer.com