King Arthur II – recenzia

15.2.12

vanmesko

Keď sa povie švédska spoločnosť Paradox Interactive, okamžite si vybavím dve veci. Jednak je to prvý diel stratégie Hearts of Iron, ktorá vyšla pred desiatimi rokmi. A tiež veľmi komplexné a graficky nie príliš prepracované stratégie. Trojdielny Hears of Iron nie je jediným príkladom hry tohto razenia, rovnako tak by sme mohli spomenúť sériu Europa Universalis alebo vlani vydanú stratégiu Sengoku, spracovávajúcu históriu stredovekého Japonska, podobne ako taktiež minuloročné Total War: Shogun 2.

A poriadne si sériu od britských The Creative Assembly zapamätajte, lebo ju počas tejto recenzie spomeniem ešte niekoľkokrát (a pravdepodobne ešte viackrát). Paradox Interactive totiž nie sú len vývojovým tímom, ale zároveň aj vydavateľstvom. Medzi ich vydanými titulmi by sme našli okrem iných aj sériu King Arthur, ktorú majú na svedomí vývojári z Neocore Games. Prvý diel, ktorý vyšiel pred viac ako dvoma rokmi, zaznamenal relatívne pozitívne reakcie. Priemer na serveri Metacritic sa pohybuje okolo osemdesiatich percent a tak sa logicky očakávalo, s čím autori vyrukujú v prípade druhého dielu. Je dvojka rovnako kvalitná ako jednička?

Dva v jednom
Príbehová kampaň sa odohráva počas dvoch úplne nezávislých období. Prvé z nich, schovávajúce sa za ľahko alibistický „prológ“, je situované do doby, kedy v Británii vládli Rimania. Hlavným hrdinom je rímsky vojak Septimus Sulla, člen rodiny Sully, ktorého úlohou je, podobne ako u ostatných rodín na britskom súostroví, brániť svoje územie proti útokom Piktov zo severu. Výrazná podpora v tomto snažení je Hadriánov val, ktorý však už nie je to, čo býval. Na niekoľkých miestach bol totiž poškodený a Piktovia tak majú de facto cestu do mesta Eboracum voľnú. Sulla a ostatné rodiny preto zhromaždia svoje vojská k rozhodujúcej bitke a čo sa nestane, Rimania utrpia porážku. Septimus Sulla dokonca v boji sám zahynie a tak by sa mohlo zdať, že tu náš príbeh končí.

Lenže to by nesmel byť svet King Arthur, aby sa všetko na dobré neobrátilo. Sulla síce zomrel, ale pretože si ho vyhliadol samotný Hadrián, dostane ešte druhú šancu. Áno, presne tak, iba vy, Septimus Sulla, môžete „Nový Rím“ zachrániť od definitívnej skazy. Váš cieľ je relatívne jednoduchý, teda aspoň na papieri – stačí znovu získať dôveru Senátu, zjednotiť rozhádané rímskej rodiny, dobyť územie na západe a potom Piktov v definitívnej bitke poraziť. Ako hovorím, na papieri to môže vyzerať jednoducho, ale slušných pár hodín vám toto handrkovanie zaberie. Na obyčajný prológ pred hlavnou kampaňou viac ako slušné!

Hlavná porcia singleplayerovej kampane potom predstavuje päť kapitol dlhého príbehu syna kráľa Artuša, ktorý o niekoľko storočí neskôr bojuje za znovu zjednotenie národa. A nebude to zrovna prechádzka ružovým sadom, na to sa môžete spoľahnúť. Okolité klany vedené cudzími rytiermi sú totiž to najmenšie, s čím sa bude mladý William Pendragon potýkať. Ďaleko väčším problémom bude šíriaca sa nákaza, spôsobená démonmi a ktorá skolila aj samotného kráľa Artuša a tiež armády zmieňovaných démonov. Sulla sa totiž počas svojich vojen proti Piktom paktoval takmer s každým a do svojej armády postupne začlenil nemŕtvu deviatu légiu, démonov, mutantov, príšery a iné. Skrátka, čokoľvek, čo by zachránilo „Nový Rím“.

Diel prvý – taktická mapa
Z hratelnostneho hľadiska by som hráčov zážitok rozdelil do dvoch kategórií. Polovicu času strávite nad taktickou mapou a druhú polku zase na samotnom bojisku. Pripomína vám to niečo? Spomínate si na moje slová z úvodu o sérii Total War? Áno, bohužiaľ, King Arthur II je svojmu konkurentovi podobný možno až príliš, čo je na jednu stranu pre hráčov dobre, na tú druhú zase niektorí môžu celkom oprávnene namietať, že ide o prachsprostú kópiu. Pravda je podľa môjho názoru tak niekde medzi, lebo King Arthur II má v taktickej fáze pár zaujímavostí, ktoré musím spomenúť a vypichnúť.

Na prvý pohľad však nič nemusíte poznať. Mapa je rozdelená do niekoľkých sektorov, v každom z nich stojí pár dôležitých budov a nad tým všetkým stoja figúrky reprezentujúce armády. Skrátka taká tá klasika. Aj v týchto vymenovaných prvkách sa však King Arthro II ľahko líši. Tak trebárs také sektory. Úprimne povedané, s ich systémom dobývania som sa príliš nestotožnil. K ich zabrániu totiž nepotrebujete dobyť miestne mesto, stačí poraziť armádu jej vlastníka (a keď žiadna nie je, jednoducho sem napochodovat). Samotné mestá sú tu totiž skôr na okrasu, pretože jediným ich cieľom je poskytnúť hráčovi možnosti vyskúmať vylepšenia pre svoje jednotky. To a mnoho ostatného možno vykonávať len v zime, v čase mieru, lásky a pokoja.

Áno, môže to znieť ako také to klasické klišé, lenže je to pravda. V zimnom období (v hre sa neustále striedajú štyri ročné obdobia, roky tu nehrajú žiadnu úlohu) sa vaše armády nemôžu hýbať a tak máte čas potrebný na rozdelenie bodov do vlastností vašich jednotiek a hrdinov (presne ako v klasických RPG). Presne tak, každá jednotka získava počas boja skúsenosti, zvyšuje svoju úroveň a tým pádom svoje vlastnosti. Skvelé je, že na rozdiel od série Total War že sa tu prežitie skúsených jednotiek skutočne oplatí, pretože vylepšovanie vlastností je poznať hneď na prvý pohľad. Hrdinovia podliehajú podobným pravidlám, mimo to im ešte prideľujete talenty a majú tiež veľmi jednoduchý inventár pre použitie pár predmetov. Mimo to sa ešte dajú skúmať vylepšenia dostupné vo vašich budovách alebo vylepšovať budovy ako také(pomocou menu „Lore“ – „Tradícia“).

Poslednou vecou, o ktorej by som sa rád zmienil a ktorá sa mi osobne veľmi páčila, sú pasáže pripomínajúce staručké textové adventúry alebo RPG z osemdesiatych rokov. Väčšina z vás už zrejme nebude tušiť, o čom hovorím, ale v úplných drevných dobách počítačových hier existovali hry, ktoré boli len o texte. Hra vám vždy načrtla situáciu a vy ste mali niekoľko možností, ako sa zachovať. Niečo podobné sa objavuje aj v King Arthur II, napríklad keď zasadá Senát alebo keď v koži Pendragon hľadáte kúzelníka Merlina, aby vám pomohol. Popravde povedané sa k týmto textovým pasážam dostanete veľmi často a keď si povediete správne, môžete veľa vecí vyriešiť mierovou cestou. Alebo tiež nie, záleží na vašom rokovaní.

Okrem toho budú vaše činy v tejto časti rozhodovať, akým vládcom vlastne budete. Inak povedané ide o akýsi špecifický ukazovateľ „osobnosti“, známy z psychotestov. Jeho účelom však nie je vás len motivovať byť spravodlivým namiesto tyranom alebo byť kresťanom namiesto zástancom starých náboženstiev, ale správať sa tak, aby ste si odomkli ďalšie schopnosti pre vášho hrdinu, ktoré možno využiť počas boja. Príklad za všetky – keď budete dostatočne spravodliví, možno vybranej jednotke priamo v boji doplniť o dvadsať percent ich zomrelých vojakov.

Diel druhý – bojisko
Tým sa krásne dostávam k druhej časti vášho zážitku – k samotnému bojisku. Ani tu nečaká skúsených hráčov série Total War žiadne prekvapenie, úplne klasicky si najprv svojich vojakov rozostaviate a následne idete do boja. Jedinou zvláštnosťou sú snáď náhodne rozosiate sochy a monumenty, ktoré si možno privlastňovať a ktoré svojmu vlastníkovi poskytujú určité bonusové kúzla alebo schopnosti naviac (napríklad nepriateľovi konštantne znižujete magický štít alebo na určité miesto znesiete pohromu ubrajúcu jednotkám životy, atď.) Rovnako tak je možné používať schopnosti vašich hrdinov a ak máte dostatočne skúsené jednotky, tak aj ich schopnosti.

Nič viac za tým skutočne nehľadajte, avšak musím povedať, že jedna vec ma … nechcem povedať priamo zarazila, ale minimálne prekvapila. King Arthur II síce pozná niečo ako morálka k boju, na druhú stranu sa mi za celú dobu hrania nestalo, aby bola nejako výraznejšie uplatnená. Navyše, k úspešnému víťazstvu v bitke musíte vždy zničiť celú nepriateľskú armádu, čo môže byť občas ľahko frustrujúce. Zvlášť, ak nepriateľovi zostáva jediná jednotka, ktorá je na druhej strane mapy a vy musíte čakať, než sa tam vaši vojaci dotiahnu

Deň a noc
Technické spracovanie je z môjho pohľadu ľahko nevyvážené. Proti samotnej grafike nemám absolútne žiadnych námietok. Herné menu umožňuje relatívne bohaté nastavenia všemožných detailov, od klasik ako úroveň grafických detailov alebo vyhladzovanie hrán, až po výber rôznych verzií technológie DirectX (na výber máte deviatku, desiatku a dokonca aj jedenástku). Rovnako pozitívny som aj v prípade spracovania samotného bojiska a jednotlivých jednotiek. Nevyzerá to síce tak skvele ako v niekoľkokrát spomínanej sérii Total War, ale aj tak sa na to pekne pozerá. Zvlášť ak sa do akcie zapoja aj monštrá, špeciálne kúzla a schopnosti bojujúcich hrdinov.

Zvuková zložka je však v porovnaní s grafikou ako deň a noc. Tam, kde grafika relativne povedané exceluje, mu zvuk bohužiaľ tak nejako podrezáva konár. Prečo? Príklad bude najlepší. Nedávno som si kvôli kamarátovi opäť nainštaloval „staručký“ Rome: Total War a takmer v prvých sekundách prvej bitky na mňa znova dýchla tá skvelá atmosféra. Veď uznajte sami, keď presúvate svoje jednotky a do slúchadiel sa vám ozve „Units, move out!“ A ostatní vojaci na to zareagujú „AJ!“ (Alebo tak nejako, skrátka …. približne niečo také), má to niečo do seba.

V King Arthur II nič také bohužiaľ nečakajte. Drvivá väčšina vašich jednotiek zaryto mlčí a tak tým najukecanejším je „moderátor“, ktorý oznamuje stav vášho magického štítu a vašich jednotiek (sú pod útokom, je takmer zničená, atď.) Atmosfére príliš nepomáhajú ani zvuky bojiska, ktoré sa ozvú až pri maximálnom priblížení, oddialenie počujete maximálne tak sprievodnú hudbu hrajúcu v pozadí. Škoda, trikrát škoda.

Šialená mixáž
Keď som sa rozhodol pre zrecenzovánie druhého dielu strategického King Arthur, príliš som od jeho hrania neočakával. A aby som bol úplne úprimný, po úvodnom filme úvodného prológu som si hovoril niečo v zmysle „Čo to sakra …??“. Ale po niekoľkých desiatkach minútach som sa do hrania dostal a musím povedať, že aj keď mi to zo začiatku prišlo ako úplná šialenosť, boja proti armádam národa Piktov obsahujúca aj veľkých obrov a netopierov alebo veľa textových minihier v podobe debát v Senáte alebo riešenie rôznych problémov ma bavila.

Na druhú stranu, King Arthur II má tiež veľa problémov. Tým najväčším bude očividné kopírovanie série Total War, ale aj keby som túto záležitosť prehliadol, je tu veľa iných vecí. Menovite – slabé ozvučenie, jednoduché dobývanie alebo tiež až príliš jednoduchý systém vzťahov s ostatnými frakciami. Popravde, od Paradox Interactive by som čakal niečo ďaleko prepracovanejšieho, keď si spomeniem na ich predchádzajúce tituly. Viem, že v tomto prípade tu figurujú len ako vydavatelia, ale aj tak! Mimochodom, autori v druhom diele absolútne ignorovali multiplayer, čo je takmer neodpustiteľná chyba!

textové minihry, grafika, skúsené jednotky majú svoj význam