HP a Dary Smrti – časť 2 – recenzia

30.7.11

vanmesko

Chlapec, ktorý prežil, prišiel zomrieť. Raz to proste prísť muselo, to sme vedeli všetci. Či už ste na príbehoch čarodejníka z Rokfortu vyrástli alebo vás po celých deväť rokov nechali chladnými, jedno je isté: Že to končí, zaregistrovali všetci. Z milej rozprávky sa postupom času vyvinul temný thriller a záverečné vyvrcholenie – to nie je nič iného než dve hodiny skvele zvládnutej bojovej vravy. Druhá časť posledného dielu húfne naháňa ľudí z pláže do klimatizovaných multiplexov.

A ako už to tak chodí, na silných filmových značkách sa sem tam snažia priživiť aj ich virtuálne odnože. Nie vždy (na rovinu – skoro nikdy) sa však kvalita hry vyrovná – alebo dokonca predbehne – filmovú predlohu. Prečo – to je veľká záhada. Skôr než o dielo slušne hrateľné sa tak jedná väčšinou o odpad, ktorý filmová produkcia počas nakrúcania vyprodukuje. Už dlho sa v hernej brandži neobjavil titul, ktorý by si bral predlohu z filmu a kvalitou by nekolísal niekde medzi Simulátorom traktora a pohyblivého vozíka.

Harryho Pottera sprevádzala do Rokfortu každoročne aj hra. Medzi filmom a virtuálnym spracovaním ale panovala nepekná úmera. Na počítačoch to nikdy Chrabromilský kúzelník nikdy príliš ďaleko nedotiahol. Avšak hry to boli zakaždým nápadité a – čo nemôžem povedať skoro žiadna hra podľa filmu – hanbu rozhodne nespôsobila. Zlom prišiel až so siedmym dielom. Jeho rozvetvenie na dva diely zjavne prinieslo tvorcom neprekonateľnú obtiaž v podobe času. Prvá časť medzi ľuďmi prepadla, ťažko by ste na nej našli čo k pochvale. A druhá? Namiesto toho, aby sa autor z chýb poučil a trebárs si dal na čas, tak jeho hra veselo kráčala v béčkových stopách predchodcu.

Nemá cenu sa príliš zmieňovať o príbehu hry. Už len ten fakt, že sa tvorcovia neobťažovali čokoľvek zmeniť, je ubíjajúce. Stretnete sa tak nielen s úplným (až na pár výnimiek) prekopírovaním dejovej línie, ale v mnohých scénach aj s úplne rovnakými dialógmi. Harry si uvedomuje, že posledný horcrux, s ktorým môže Voldemorta zničiť, je on sám – čo znamená jediné: Šľachetne sa obetovať. Medzitým sa Rokfort pripravuje na útok síl zla práve pod vedením Vy-Viete-Koho a čoskoro sa rozhodne, či to teda bude dobro, ktoré zvíťazí, alebo zlo. A ak chlapec, ktorý prežil, prežije aj konfrontáciu s Voldemortom.

Príbeh sa s vami príliš nemazná. Vývojári zjavne vôbec nekalkulují s možnosťou, že by ste napríklad jednotku nepoznali, čo je na jednu stranu pochopiteľné, na druhú sa tým ale pripravuje o hráčov, ktorí nejavia záujem o čarodejníka ako skôr o herné mechanizmy. Lenže – takých by ste asi ľahko spočítali aj na prstoch jednej drevorubačskej ruky.

Akákoľvek hrateľnosť alebo skôr snahy o ňu sa topí v neuveriteľných optimalizačných kiksov. Druhé Dary Smrti vám v podstate ponúknu len behanie podivnými textúrami, ktoré sa snažia držať filmových reálií a strieľanie rôznych druhov kúziel. Sem tam niekoho bránite, čo vzhľadom k tuposti nepriateľov nie je vôbec ťažké a sem tam sa musíte aj kryť. Hra ponúka krycí model, je to jedna z tých TPSek, ktorá je na jeho užívanie vstavaná. Kryť sa je fajn, ale v podstate to ani nie je nijak potrebné. Minimálne spočiatku nie.

Že na vás odniekiaľ vybehnú nepriatelia, spoznáte ešte predtým, než prejdete neviditeľnou skriptovacou bránou a rozpútajú súboj. Kúziel, ktoré si Harry v priebehu hry osvojí, je niekoľko. Mdlobami na teba (Supefy) počnúc, náročnejšími kliatbami končiac. Potešilo by, keby tu existoval aspoň základný RPG element a nechal nás jednotlivé kúzla trebárs vylepšovať. Prečo ale zostať v práci pár dní nadčas, že.

Nudu, stereotyp nijako neobmäkčia ani občasná snaha autorov vymeniť hlavnú postavu. S profesorkou McGonaghallovou vyženiem v súboji bossa s bossom Snapea, potom trebárs aj nechutného obra. Práve v tomto súboji sa krásne prejaví naivita celej hry. Aj keď do obra dávate jednu dávku Supefy za druhou, rovnako mu jeho Health level začne klesať až v okamihoch, kedy prestrelíte kamene, ktoré po vás hádže a zabijete jeho pätolízačov. Inými slovami – až vám to tvorcovia dovolia. Až potom máte príležitosť ho oslabiť. Potom sa celá táto estráda opakuje. Zahráte si ale tiež napríklad za Hermionu, Rona alebo za Nevilla Longbottoma a niekoľko ďalších.

Vďaka tomu, ako sa príbeh hry bojí vzdialiť tomu filmovému, sa po chvíľke budete cítiť obrovsky zviazaní. Samozrejme k tomu prispeje aj do očí bijúca linearita. Chýba tu akákoľvek motivácia, hoci trebárs vedľajšie vo forme zbierania čohokoľvek zbierateľného. Sem tam sa niekde sa v rohu zobrazí bonus do menu Extra – tam si potom môžete prezrieť vedľajšie charaktery alebo soundtrackovú muziku. Nič viac. Okrem kampane tu nie je jediný ďalší mód.

Grafika druhých Darov by zožala ohlas trebárs vtedy, keby s ňou vyrukoval virtuálný Ohnivý pohár. Takto budí úsmev a slzy naraz. Úsmev pri sledovaní, ako sa snažia tváriť čo možno najveľkolepejšie, slzy pri pohľade na dizajn levelov, ktoré si tvorcovia museli chtiac-nechtiac vymyslieť vo vlastných hlavách. Ako napríklad ten, v ktorom sa Ron s Hermionou odoberá kanálovou stokou do Tajomnej komnaty zničiť jeden z horcruxov. Vďaka odfláknutej grafike sa hra ešte viac podobá svojim béčkovým – a na rozdiel od Harryho bezmenným – titulom.

Ešte horšie to je s umelou inteligenciou. Nepriatelia málokedy nabiehajú roztrúsene, takže koľkokrát stačí len páliť jedným smerom a oni sami popadajú ako cínoví vojačikovia. Niektorí sa cítia natoľko nesmrteľní, že neváhajú pribehnúť až skoro priamo pred vás – dúfajúc, že ich štít ochráni – a počkajú, než do nich vypálite niekoľko dávok. Chýba tomu akýkoľvek šmrnc. Strieľanie v šprinte, obchádzanie, zničiteľné prostredie. Skrátka čokoľvek.

Druhá časť Darov smrti patrí čoby filmový počin medzi to najlepšie, čo Potterovská sága kedy vyprodukovala. Virtuálne Dary smrti naopak k tomu najhoršiemu. Kto chce vedieť, ako to „všetko končí“, vyrazí do kina a nemá tak najmenší dôvod kupovať hru, ktorá ešte v mnohom originálny príbeh zoštíhľuje a ukrajuje z neho častokrát aj to, čo malo zostať zachované. Ale chápem, že keď sa vám v poličke leskne sedem predchádzajúcich potterovských hier, ťažko vás kritika odradí od kúpy tej poslednej. V takom prípade ale nie je ani nutné ju rozbaľovať.

Prvých 20 minút súboja (než omrzí)