K špeciálnym jednotkám, či už policajným alebo vojenským, prechovávam hlboký rešpekt. Toto sú totiž z môjho pohľadu borci, tí najlepší z najlepších, ktorí vždy niekam vletia a problém vyriešia. Vždy som si preto chcel vyskúšať, aké by to asi bolo, stať sa jedným z nich. V reálnom svete, samozrejme nie, lebo na to nemám ani postavu, ani zrak a koniec koncov ani gule. Preto som veľmi vďačný za existenciu sérií ako SWAT, Rainbow Six alebo trebárs práve Ghost Recon. Je paradoxom, že práve o poslednej menovanej hre (na ktorej pokračovanie práve píšem túto recenziu) som toho vždy vedel najmenej. Vedel som, že existuje, ale tak nejako išla mimo moju pozornosť.

No prosím a zrovna v čase, kedy sa séria s veľkou pompou vracia na všetky hlavné platformy (na počítačoch dokonca dvakrát, pretože okrem Future Soldier tu „vychádza“ aj zadarmo hrateľné Online), padla voľba na mňa, aby som nové pokračovanie zrecenzoval. Pravda, už to nie je vzhľadom k moderným trendom tá toľko takticky zameraná strieľačka, no aj tak sa od všetkých tých sérií Call of Duty, Battlefield, Medal of Honor a im podobným líši. Ako teda Francúzom vyšiel návrat na výslnie?

Da!
Nedá mi to, aby som hneď na začiatku recenzie nezvolal: A zase tí Rusi! Hlavnými záporákmi príbehovej kampane sú totiž práve títo obyvatelia Sibíri a priľahlých oblastí. Áno, uznávam, proti hrdinským americkým špeciálnym jednotkám tentoraz nestojí celý ruský národ, ale iba pár „odpadlíkov“, ktorým sa nepáčia reformy a kroky novo zvolenej vlády, ale aj tak … Zase Rusi? Slovo odpadlíci som mimochodom dal do úvodzoviek schválne, pretože síce ide de facto o rebelov, avšak ich vybavenie dosahuje takmer tej istej úrovne, čo vaše. Ale to predbieham.

Singleplayerová časť začína pohľadom na tím Predator, ktorý to pri jednej zo svojej rutinnej akcie poriadne schytá. Celá štvorica padne za obeť zákernej bombe, nastraženej v jednom z nákladných áut. Nadriadeným sa pochopiteľne taký masaker nepáči a tak vyšlú do akcie svoj druhý elitný tím – Hunter (teda vás), aby túto záležitosť zmietol zo stola. Ako prvé vás čaká záchrana priekupníka zbraní Paeza, ktorý vraj o spomínanej bombe niečo vie. A to je len začiatok, postupne na ceste za nájdením pravdy navštívite Nigériu, Pakistan, Nórsko a samozrejme aj Rusko.

V štyroch sa to lepšie ťahá
Jednou z hlavných devíz kampane je možnosť prežiť si to putovanie takmer po celom svete s až troma kamarátmi naraz. Naozaj, choďte do toho, hranie v štyroch ľuďoch s možnosťou komunikovať medzi sebou prostredníctvom mikrofónov je ďaleko zábavnejšie než neustále spoliehať na umelú inteligenciu. Tým samozrejme nechcem povedať, že by počítačom riadení spoluhráči stáli za starú belu, to rozhodne nie. Naopak! Dokážem sa veľmi dobre pohybovať a za celú dobu hrania sa mi nestalo, že by ma reakcia ostatných členov tímu nejako vytočila. Vedú si viac než obstojne, ľudskému mozgu sa však nevyrovnajú.

Jeden veľký scenár
Ďaleko viac ma mrzí fakt, že veľa udalostí a situácií boli tvrdo nalajnované a akoby „predpripravené“. Mapy sú síce vo väčšine prípadov dostatočne rozľahlé a nelineárne, avšak často sa nevyhnete pocitu, že ste tlačení jedným smerom, tlačení k použitiu určitého spôsobu riešenia. Skrátka ako keby autori hovorili „teraz urob toto, odním tohoto týpka, atď.“Mimochodom, celkom dosť ma zaráža absencia možnosti presúvať mŕtvoly. Ono predsa len keď niekoho ticho zlikvidujete a potom ho musíte nechať ležať uprostred cesty, pretože to inak skrátka nejde, nepôsobí to príliš logicky.

Taktickejšiemu štýlu hrania škodí aj fakt, že ak sa niečo pokazí a rozpúta sa riadna mela, hra vás za to nijako nepotrestá. Pravda, dosť často sa správať ticho proste musíte, pretože je vám to priamo nariadené (a niekoľkokrát ešte zdôraznené) a ak to nedodržíte, končíte. Inak si však zjednodušene povedané môžete robiť, čo chcete. Avšak to všetko by som prekusnul, dokázal by som sa s tým zmieriť, ale nesmierne proti srsti mi boli pasáže, kedy musíte brániť rukojemníkov. Hra sa v takýchto momentoch pretransformuje do regulárnej koľajovej strieľačky z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Pôsobí to nesmierne hlúpo, keď vás hra naraz v rámci udržania akejsi epickosti zbaví kontroly nad vašou postavou a vy sa zúfalo snažíte so vzniknutou situáciou vysporiadať.

To všetko sa samozrejme deje kvôli udržaniu správnej atmosféry a určitej filmovosti, ktorá celý príbeh jednotky Hunter sprevádza. A musím uznať, že sa jej to darí, tu musím autorov z parížskeho Ubisoftu pochváliť. Štýl rozprávania príbehu Ghost Recon: Future Soldier je skrátka parádny a jedinou jeho pehou na kráse sú snáď len ľahko plytké dialógy. Trebárs scéna v jedálni, kedy vás ostatní vojaci pustia pred seba len preto, že im hrdinovia povedia „Práve sme sa vrátili z dediny plnej mŕtvych detí.“ Viem, také dialógy dávajú v podobných situáciách zmysel a zapadajú ďaleko viac než revanie niečoho v štýle “ tý vole, dneska som vystrelil mozog z hlavy dvadsiatim vojakom! „, avšak keď niečo podobné počujete snáď v každom filme alebo hre, rýchlo sa vám to želá.

Opakujúce sa akcie
Najväčším nedostatkom kampane však nie je nič z toho, čo spomínam v predchádzajúcich niekoľkých odsekoch, ale ľahko paradoxne samotná hrateľnosť. Robíte totiž neustále dokola to isté, čo sa vždy po približné hodine hrania stáva veľmi stereotypným. Situáciu príliš nezachraňujú ani rôzne technické vymoženosti a vylepšenia, ktorých je síce veľa (náhodne budem menovať senzor odhaľujúci nepriateľov, ručné lietajúce UAV, rôzne typy granátov, neviditeľná kamufláž, špeciálne magnetické videnie a tak ďalej), avšak väčšina z nich je rovnako na jedno brdo a ich použitie spôsobí jediné – budete poznať pozície svojich nepriateľov.

Tým chcem povedať, že nech sa budete snažiť používať čokoľvek, správať sa akokoľvek, vždy sa rovnako ocitnete v nasledujúcom začarovanom kruhu – „zistíte pozíciu, označíte nepriateľov, strelíte, idete ďalej“. Navyše budete mať neustále niekde vzadu v hlave schované, že ak sa niečo náhodou pokazí, vlastne sa vôbec nič nedeje, lebo prídete o jediné – o časť výsledného skóra. Škoda, podľa môjho názoru to chcelo o trochu prepracovanejšie a zapeklitejšie misie, lebo som sa nikdy nedostal do situácie, kedy by som musel aspoň chvíľu premýšľať, ako danú situáciu vyriešiť čo najlepšie. Správne (a väčšinou jediné) riešenie je totiž vždy až príliš okaté.

Reálny vojenský zážitok
Čo však rozhodne nesmiem zabudnúť pochváliť, je ozvučenie. Ani nie tak za jeho kvality alebo realistickosť, tam sa titul nijak zvlášť nelíši od svojej konkurencie, ale predovšetkým za jeho zakomponovanie do hrateľnosti. Počítačom riadení spolubojovníci totiž nerevú len také tie bežné hlášky typu „Grenade!“ Alebo „These bitches are fucking me up, man!“, Ale dokonca vám prostredníctvom rádia dávajú užitočné rady a informácie. Nespočetnekrát sa mi stalo, že sa v rádiu ozvalo „Nepriateľ na deviatich hodinách.“ A keď som sa pozrel doľava, skutočne tam niekto bol. Ak sa teda naučíte počúvať tímove rádio a budete sa informáciami od ostatných riadiť, nielen, že si hru o niečo uľahčíte, ale podľa môjho názoru sa vám váš zážitok ešte o niečo prehĺbi. Bravo!

Kto sa bojí, nesmie protestovať!
Poviem vám, po zážitkoch z kampane Ghost Recon: Future Soldier som ľahko zdesený. Ani nie tak zo samotnej hry, ako skôr z vybavenia, ktoré je dostupné špeciálnym jednotkám. Ja viem, veľa z týchto udelátok zatiaľ existuje len na papieri alebo je výmyslom vývojárov, napriek tomu je mi jasné, že skôr alebo neskôr k ich nasadeniu skutočne dôjde (ak to tak už samozrejme nebolo, úprimne v tom nemám taký prehľad). Docela ma desí, že vás (ako obyčajného vojaka) môžu zabiť vojaci, ktorých nevidíte a ani nepočujete, zatiaľ čo oni o vás vedia úplne všetko. Skrátka duchovia. Ak sa chcete stať jedným z nich a ušetriť si bielu plachtu cez hlavu, choďte do toho.

ozvučenie, filmový nádych, kooperácia

„Koľajové“ sekvencie, často stereotypné, niekoľko plytkejších dialógov

Verdikt: Menej taktiky, viac akcie. Nový Ghost Recon je nadpriemernou hrou ponúkajúcou o niečo viac než len strieľanie, fanúšikovia série však z neho budú sklamaní. 

Hodnotenie: 

78%

videonávod

zdroj:Czechgamer.com