Duke Nukem Forever – recenzia

13.6.11

vanmesko

Ako uviesť recenziu hry, na ktorú sme čakali dlhšie, než trvá povinná školská dochádzka? Hra, ktorá bola vo vývoji tak dlho, že ak ste v čase jej ohlásenia mali psa, je už takmer stopercentne mŕtvy? Keď som nadšene prvýkrát zasadol k Duke Nukem 3D, bolo to ešte na základnej škole. Dnes som už dospelý pracujúci človek a na spomienky zo začiatku dvanásťročného vývoja nástupcu DN3D (v skutočnosti bol však oznámený už v roku 1997) si už nepamätám prakticky vôbec. Doba je dnes úplne iná, ako vo svete reálnom, tak v tom hernom. Hoci som tomu v hĺbke duše veril, nikdy som si nemyslel, že k tomu naozaj dôjde, ale je to tak – pred hodinou som dohral asi najznámejšie herné vaporware, Duke Nukem Forever.

Gearbox Software minulý rok v septembri priviedli všetkých verných fanúšikov Duka do varu oznámením, že od pôvodných vývojárov z 3D Realms prevzali, čo sa dalo a dátum vydania spresnili z notoricky známeho: „When it’s done“, na máj 2011. Nebol by to ale Duke, keby prišiel včas. Svoje júnové stretnutie s hráčmi však už dodržal, dôkazom budiž táto recenzia (stále tomu nemôžem uveriť) a fronty tridsaťročných maníkov v herných obchodoch.

Duke je späť, aby všetkým nakopal prdel. Dvanásť rokov pokoja – DN: Manhattan Project nepočítame – sa na ňom zhola nijako nepodpísalo a vďaka nezameniteľnému hlasu Jon St. Johna, dabléra pre Duke Nukema, vám to bude jasné hneď od prvých sekúnd hry. Tá začína rovnako ako demo tam, kde končil DN3D, teda súbojom s Imperátorom Cycloidu, tentoraz „len“ na obrazovke obrej plazmy v Dukovom luxusnom apartmáne. Idylka so sporo odetými devami však netrvá dlho a náhla invázia emzákov posúva hru presne tam, kde sme ju tak dlho chceli mať. Prebehne sa mestom, útrobami Duke Dome, cestou na Hoover Dam sa prejdeme v monster trucku známom z dema, na priehrade porazíme Cycloidy … a to je všetko priatelia. Tu totiž prichádza prvá tvrdá rana, ktorá sa, na rozdiel od tých ostatných, proste nedá odpustiť.

Z predchádzajúcich dvoch viet, hoci tá prvá bola popravde trochu prehnaná, už asi tušíte, o čo ide. DNF si totiž z dnešných hier berie niekoľko prvkov. Niektoré približujú danú hru realite, iné potešia casual hráčov a ďalšie sú dané dobou vývoja, ktorá sa u dnešných FPS pohybuje v priemere okolo dvoch rokov (buďme štedrí). U DNF sme nechceli ani jedno. Mala to byť satira s nadhľadom, nekončiace akcie s tonou nepriateľov, oldschool hardcore hrateľnosťou a životnosťou aspoň z polovice takej, aké hry skôr (pred desiatimi a viac rokmi) mávali. Z týchto zbožných prianí sa nám po toľkých rokoch splnilo len to prvé a s prižmúrením oka aj to tretie. Rozhodne takto nechcem hru hneď odpísať, má aj svoje dobré stránky, len by som rád odpratal z cesty tie najväčšie negatíva, ktorým sa proste nedá vyhnúť, a budete sa s nimi stretávať po celú dobu hry, ktorá v tomto prípade činí 7 – 10 hodín . Na dnešnú dobu možno ľahký nadpriemer, ale vzhľadom k dĺžke vývoja, ktorý prekonáva dnešné FPS najmenej štyrikrát, je to bieda. Na vine budú najskôr početné zmeny enginov, kedy jednoducho nie je možné už hotové mapy previesť do nového enginu, ale musia sa robiť znova. Aj tak, ak by sme počítali dobu vývoja len od poslednej zmeny enginu, vychádzali by nám stále pomerne dlhé štyri roky a ani tým herná doba proste nezodpovedá.

Ďalšie radikálne zmeny, ktoré majú zrejme za úlohu priblížiť hru súčasnej generácii FPS a tým pádom aj realite (realita a Duke – oh, come on!) Sú neslávne známe automatické doplňovanie zdravia a obmedzenia súčasne nesených zbraní na dva kúsky. Osobne mi prišlo, ako by na porady v Gearbox chodil nejaký antikrist, mával flipcharty s číslami predajov Call of Duty a Halo a kŕmil dizajnérov predstavami, že to dneska uz proste inak nejde, ak má hra mať čo i len tú najmenšiu šancu na úspech. Toto je ale Duke Nukem! Duke Nukem predsa unesie viac, než len brokovnicu a pištoľ! V priebehu hry si na tento fakt našťastie vcelku zvyknete, zvlášť vďaka zhromaždeniu zbraní, ktoré sa všade váľajú. V miestach súbojov s bossmi sa tak vždy povaľuje dostatok raketometov (jediná zbraň, okrem devastatorov a granátov, ktoré na nich platia) a vývojári vás nenechajú na holičkách takmer v žiadnej situácii. Arzenál DNF obsahuje takmer všetky staré známe kúsky a štyri nové, ktoré väčšinou zbierate z mŕtvych emzákov. Jediná zbraň, s ktorou sa musíte rozlúčiť, je notoricky známa Mighty Boot, ktorú nahradil „moderný“ úder pažbou zbrane a Freezethrower umožňujúci streľbu za roh, za ktorý ale dostanete náhradu automaticky obnovujúcu sa energiu.

To, že je Duke najcharizmatickejším mužom na Zemi, je známy fakt. Jeho šarm dokáže rozžeraviť do biela chtíčom každú ženskú v okruhu piatich míľ bez ohľadu na vek a ako to už u podobných nadsamcov býva, jeho ego mu prepožičiava takmer nadľudské schopnosti. V hre sa tak namiesto zdravia a štítov stretneme práve s hodnotou Dukovho ega, ktoré nám supluje práve spomínané hodnoty. „Power armor is for pussies!“, Odvetí Duke na ponuku Master Chiefovy (séria Halo) výzbroje a má recht. Keď máte gule z ocele, môžete sa v kľude spoľahnúť na svoje ego, že zastaví všetky tie guľky, rakety a lasery, ktoré po vás budú nepriatelia strieľať. Hodnota ega sa sama pomaly pridáva a i keď o neho dočista prídete, ešte pár rán vydržíte. Maximálna hodnota vášho ega sa dá zvyšovať rôznymi činnosťami a tu sa práve dostávame k tomu dobrému, ba priamo skvelému, čo Duke Nukem Forever ponúka.

Hra je totiž doslova prešpikovaná maličkosťami, ktoré nenájdete nikde inde a ktoré z inak vcelku priemernej, ale zábavnej hry, robia pre mnoho ľudí návrat populárneho kultu osobnosti. Spomínané zvyšovanie ega vykonávate napríklad posilňovaním, hraním rôznych minihier rozosiatych po hernom svete, prehliadaním neslušných časopisov, hľadaním nahotinek v počítačoch, močením a dokonca aj hádzaním papierových šípok alebo v jednom prípade aj návštevou tzv „glory hole“ na pánskych záchodoch strip clubu. Môže sa tak stať, že si hernú dobu predĺžite hráním pinballovej hry, biliardu, air hockey alebo basketbalu. S týmto sa proste nestretnete nikde inde (aspoň v žánri FPS), než v DNF. Interakcia s prostredím je okrem už spomínaných minihier a puzzlov všeobecne na dosť vysokej úrovni. Budete robiť popcorn v mikrovlnke, riadiť monster truck na diaľkové ovládanie, po zmenšení budete napríklad odštraubovávať matky z ventilácie a zajazdíte si v RC buggy, vysokozdvižnom vozíku, či pojazdnej výškovej plošine! Vývojári vás prakticky neustále prekvapujú ďalšími a ďalšími šialenosťami. Ak vám tento štýl Duke Nukem hry sadne, prakticky nie je šanca, že by vám zliezol úsmev z tváre na dobu dlhšiu, než pár minút.

Humor je, rovnako ako aj u jeho predchodcu, proste korením DNF. Duke „hlási“ o veľa častejšie, než pred rokmi a aj keď sa párkrát počas bojov opakuje, počujete dostatok unikátnych hlášok, z ktorých niektoré vás donútia sa zasmiať aj nahlas. Vývojári si rozhodne nebrali servítky a Duke sa viac, či menej nepriamo naváža do množstva známych hier a sérií (napr. Halo, Donkey Kong, Gears of War, Half-Life), filmov (Inception, 300) i herných štúdií („I hate valve puzzles! „). Práve točiace sa Káča z Inception v jednej snovej úrovni mi prišla ako perfektný nápad a podobných narážok je tu mnoho.

Je to práve ten feeling a atmosféra, ktoré držia Duke Nukem Forever nad vodou. Občas, keď som počas hrania tak trochu strácal nádej, som sa proste pozrel na starú známu brokovnicu (vyzerá úplne presne, ako vyzerala predtým, len samozrejme v Unreal engine), podišiel pár krokov, postrieľal pár ošípaných, Duke zahlásil čosi o bravčovom a všetko bolo zase dobré. Nostalgia je strašná vec.

Ako je na tom hra technicky, už asi všetci veľmi dobre viete. Grafika si za poslednú dekádu prešla dvoma zmenami enginov (id Tech2 – id Tech4 – Unreal 2.5) a ani ten posledný nie je dnes už nič moc. Vývojári ho síce značne modifikovali, a tak nemôžeme hovoriť o úplnom technickom prepadáku. Hra aspoň perfektne behá aj na staršom železe. Osobne som hru testoval na 3 roky starom notebooku s C2D 2.4GHz a 8600M GT, kde hra bez problémov behala bez AA v 1280×800 pri takmer maximálnych detailoch a na pretaktovanom štvojadráku s HD5770, kde som si vo FullHD rozlíšení mohol dovoliť prakticky čokoľvek.

Dizajnéri si na hráča tiež pripravili všelijaké fyzikálne puzzle, ktorých je však na môj vkus v Duke Nukem hre až moc a trochu zbytočne hru spomaľujú. Vďaka občas trochu chaotickému level designu tak môžu vzniknúť nepríjemné záseky, keď proste netušíte, kam máte pokračovať ďalej. Inak je hra klasicky lineárna a koridorová, čo ale v tomto prípade vôbec nevadí.

Tak a sme v závere recenzie na hru, o ktorej by pred rokom každý povedal, že nikdy nevyjde, aj keď v to potichu dúfa. Pätnásť rokov od Duke Nukem 3D sa nepríjemne vlieklo a do dnešného hypermoderného a hyperrealistického sveta vstúpila hra, ktorá sa v mnohých ohľadoch vymyká zabehaným konvenciám žánru a v iných sa zase až bolestivo podriaďuje dobe. Duke Nukem Forever je ťažko schizofrenická hra a je nesmierne ťažko ju jednoznačne hodnotiť. Moje osobné hodnotenie v priebehu hry lietali v celom spektre a teraz, keď ju mám za sebou cítim sa trochu smutný. Bola to skvelá a pozitívne šialená jazda, ktorá však netrvala tak dlho, ako by som si prial a musel som sa v jej priebehu prispôsobiť niekoľkým veciam, ktorých som sa v DNF proste nechcel dočkať. Na naozaj vysoké, najlepšie absolútne (z nostalgie), hodnotenie to jednoducho nestačí.

Humor, Duke, ľahko oldschool feeling, záchvaty nostalgie

Ľahko zastaralá grafika, snaha o modernizáciu kultu, krátka
Verdikt: DNF je prípad love / hate hry a ja som si ho zamiloval pre jeho osobitý humor a atmosféru.