Keď je vaša herná história takmer tak stará ako čerstvý maturant a pod rukami vám prešiel slušný počet rôznych platforiem, od osembitových Atari a ich lacných vietnamských kópií až po súčasnú generáciu PC a konzol, už vás asi len tak niečo nerozhádže. Bohužiaľ, koncepcia väčšiny hernej produkcie posledných rokov (desaťročí?) sa nám zcvrkla na len o niečo málo viac, než vysoko interaktívne filmy, ktoré hráč jednoducho „prejde“. Užije si grafiku, príbeh, bavia ho herné mechanizmy a hra samotná sa o neho viac či menej dobre stará. Vývojári mu pravidelne predkladajú high-tech formy divadla a šteklili jeho zmysly pre krásu a starostlivo sa mu snažia dôjsť na „fun“ žľazu, ktorá je často v priamom prepojení s tou časťou mozgu, kde máte uložený pin kreditnej karty. Všetko je to tak nejako príjemné, ale aj neskutočne povrchné. Niekde hlboko pod týmto väčšinovým nánosom trblietok  sa niekde v temnom kúte ukrýva skupina hier, ktorú z časti tvoria komplexné simulátory a z časti hry, akými sú napríklad Demon ‚s Souls a ich dnes recenzovaný duchovný nástupca, Dark Souls.

Nie sú to hry pre každého. Vyžadujú váš pot, krv, veľkú dávku príčetnosti a mentálneho zdravia, za ktoré vám nech je odmenou, okrem klasických in-game somarín, silné pocity ozajstného triumfu, šťastia a radosti, ktoré si najlepšie užijete len, ak sa nebudete chvíľu hýbať. Za rohom už totiž zrejme čaká ďalší zplodenec pokrivených myslí vývojárov na svoju šancu vás jednou ranou zredukovať na kôpku vnútorností a sĺz … a najlepšie na tom celom je, že vás to bude neskutočne baviť.

Samotnú recenziu Dark Souls začnime, trochu netradične, u technickej stránky hry, ktorá je asi jediným záporom hry, aj keď má rozhodne svoje opodstatnenie. Jedná sa čisto o konzolovú hru, čo v dnešnej dobe znamená maximálne priemerné technické spracovanie. Hra samotná beží natívne v 720p, ktoré sa prípadne upscalujú na 1080i a nevyužíva vyhladzovanie, takže výsledok vám nepošle čeľusť ku kolenám. To by bolo u konzolovky vcelku v poriadku, lenže aj cez to všetko dochádza frekventovane k nepríjemným prepadom FPS, často v nevysvetliteľných miestach a hoci väčšinou odznejú po pár sekundách, niekedy sa dokážu naozaj ťahať. Našťastie sa nejedná o prepady do nehratelných hlbín a stále ste schopný reagovať, ale aj tak to zamrzí. Jednou z príčin by mohol byť fakt, že v samotnej hre sa s loadovacou obrazovkou stretnete len krátko a zriedka, pravidelne snáď len pri smrti. Celá mapa je hráčovi streamovaná plynule bez viditeľných a rušivých prechodov, čo beriem ako ohromné ​​plus, pozitívny vplyv na atmosféru hry je snáď jasný.

Herný svet, do ktorého ste doslova vhodený a ktorý je vám od začiatku k dispozícii prakticky celý, je skutočne obrí. Dark Souls sú vo svojej podstate otvoreným akčným RPG, svojou rozlohou a komplexnosťou level designu si tento titul rozhodne zaslúži uznanie a prekoná veľké množstvo iných moderných RPG. Pozadu nie je ani rozmanitosť prostredí, z úvodných pasáží v hrade nemŕtvych sa postupne presuniete do hlbín stôk, okolitých temných lesov, katakomb, ruín starobylých pevností, dračích jaskýň a tak ďalej. Všetky oblasti sú navyše prepracované ako v horizontálnej, tak aj vo vertikálnej rovine a za ich dizajn a architektúru si vývojári rozhodne zaslúžia ocenenie. Vzhľadom k plynulosti prechodov snáď môžeme výčitky z predchádzajúceho odseku hre odpustiť.

Samotný príbeh Dark Souls je hráčovi predložený v pomerne dlhom úvodnom videu a tým by tiež mohol dosť dobre skončiť. Po úvodnom tutoriale, zakončenom desaťmetrovým bossom, ktorý by vo vlastnej hre obstál maximálne ako slabší miniboss, ste obriou vranou vrhnutý do sveta a robte si, čo chcete a na čo vaše schopnosti stačia. Ak sa niekoľkokrát porozprávate s najbližším NPC, niečo málo sa dozviete, ale rozhodne nečakajte nejakú obdobu quest logu alebo niečoho podobného. Návodom totiž starostlivosti vývojárov o hráča prakticky končia. Suma sumárum, svet sa mal zle, dobre, potom ešte horšie a teraz sa majú najlepšie snáď len mŕtvi. Vy ste také šťastie nemali a hru začínate ako nemŕtvi. Honba za príbehom naozaj nebude vašou hlavnou náplňou hry a nebyť občasných cutscén, ani by som ho sám príliš nepostrehol.

Tancujeme okolo toho už dosť dlho, treba to konečne povedať z plných pľúc. Dark Souls je veľkou mierou hra s obtiažnosťou, ktorá v dnešnej dobe pôsobí dosť sadisticky. Pred pätnástimi rokmi by možno až tak nevyčnievala, ale dnes pôsobí ako zjavenie. Predchádzajúci Demon ‚s Souls som nehral, ​​PS3 nevlastním, takže nemôžem porovnávať, ale viac ako raz som počul, že Dark Souls sú v obtiažnosti ešte horšie. Zo začiatku som bol trochu zaskočený a umieral som, asi rovnako ako ktokoľvek iný, pravidelne každých pár minút. Dark Souls dokáže nepripravených hráčov doslova rozdrviť, tí slabší sa od nej odvrátia, tí ostatní, a nemusia byť nutne silnejší – stačí len odhodlanejší, sa budú vracať. Dokola a dokola. Smrť je o to nepríjemnejšia, že sa všetci nepriatelia okrem (mini) bossov vždy respawnujú a ohníčky, ktoré tu slúžia ako checkpointy a kam sa pri smrti vraciate, sú relatívne ďaleko od seba. Situáciu mierne zlepšuje postupné odomykanie skratiek pri postupe hrou, ale aj tak sa cez niektoré skupinky nepriateľov budete musieť prehrýzť trebárs stokrát. Pri smrti naviac strácate všetky duše a body ľudskosti, ktoré ste postupne tvrdou prácou nazbierali a k ​​svojmu telu sa musíte dostať, aby ste ich dostali späť. Ak po ceste zomriete, strácate ich navždy. Duše v hre fungujú nielen ako skúsenostné body, ale aj platidlo. Dôkladne  tak budete rozmýšľať, či si zlepšiť nejakú vlastnosť postavy, kúpiť novú zbraň, alebo upgradovať / opraviť tú súčasnú. Ľudskosť má zase spojitosť predovšetkým s online aspektom hry, ku ktorému sa ešte dostaneme.

Na druhú stranu, všetko nie je tak čierne, ako sa na prvých desať pohľadov zdá. Dark Souls má pomerne premyslený a komplexný bojový model, ktorého zvládnutie vám hru trochu uľahčí. Okrem sily zbrane a zbroje musíte sledovať aj ich váhu vzhľadom k vlastnostiam vašej postavy (kvôli rýchlosti), triede a typ zbrane, možnosti pri rôznom uchopení (všetky zbrane sa dajú držať jedno i obojručne), špeciálne vlastnosti a hlavne tiež stamina, ktorá je pri bojoch asi najdôležitejšou veličinou. Ak sa zadýchate, nebudete schopní útočiť, kryť sa, budete sa vlastne sotva hýbať, na úskoky ale zabudnite. Stamina sa samozrejme postupne obnovuje, pre maximálnu rýchlosť ale musíte skloniť aj štít a ste kompletne otvorený útoku. Ony ani štíty nie sú v Dark Souls žiadnou spásou a ak nemáte štít so stopercentnou ochranou proti určitým útokom (fyzické, oheň, mágia atď), bude vám pri krytí okrem stamina klesať aj zdravie. Jedno je isté, boje v Dark Souls som si zamiloval, podobnú úroveň komplexity a obtiažnosti dnes v tomto žánri neponúka skoro nič. Súboje predstavujú výzvu, kde prvá chyba býva často aj vaša posledná a nemusíte zrovna bojovať s drakmi a im podobnými. Stačia dvaja obyčajní zombíci. Jeden vám nahlodá staminu, druhý potom vyrazí štít, obaja vám dajú pár rán a  ste u ohníčku. Každá smrť je v Dark Souls poučením. Všeobecne jednoducho nesmiete poľaviť v pozornosti a musíte si zachovať chladnú hlavu. Ani nespočítám, koľkokrát som zomrel len preto, že som si bol istý, že stihnem nepriateľovi uštedriť ešte jednu ranu, ako sa budem musieť kryť. Ak však budete v pokoji, nepriateľov budete študovať a nebudete robiť chyby, nie je to v Dark Souls až tak zlé. Aj tak je z pohľadu dnešnej videohernej produkcie hra pre masochistov.

Takmer dokonale pohlcujúcu atmosféru dokresľuje hudobný podkres, paradoxne práve preto, že tu žiadny nie je. Okrem súbojov s bosmi, tam tvorcovia zvolili klasickú naliehavú orchestrálnu hudbu, ste obklopený tichom, ktorým presakujú len škreky a kvílenia neďalekých potvor a udržujú vás v permanentnom napätí. Dark Souls sú celé také temné, nebezpečné, hnusné, choré. Herné prostredie a atmosféra vo vás vyvoláva čisté emócie strachu, beznádeje a pomaly ale iste nahlodáva vašu psychiku. Budete sa často modliť za trochu slnečného svetla, budete sa triasť klaustrofóbiou a z niektorých úplne odporných nepriateľov vám bude zle. Umelecké vízie Dark Souls vyšli na jednotku a dizajn potvor, hlavne bossov, radím veľmi, veľmi vysoko.

Online aspekt hry nie je úplne obvyklý. Pri prechode hrou často narážate na správy zanechané pre vás ostatnými hráčmi, ktoré vás môžu povzbudiť, varovať vás, klamať vám, alebo môžu byť úplne mimo. Sem tam narazíte aj na duchov ostatných hráčov, ktorí sa nachádzajú v rovnakom mieste ako vy, o niečo konkrétnejšie sú krvavé šmuhy, ktoré vám prehrajú smrť iného hráča. Toto prelínanie svetov je hlavnou témou multiplayeru. Pomocou ľudskosti sa môžete dočasne premeniť späť v človeka a ako taký môžete povolávať ostatných hráčov na pomoc do svojho sveta, nechať sa povolať do ich, alebo môžu ostatní hráči nečakane preniknúť do vašej dimenzie a pokúsiť sa vás zabiť. Všetko má svoje pre a proti, odmeny v prípade víťazstva a tvrdé postihy pri prehre.

Spomenúť snáď už zostáva len tvorba postavy. Recenziu s ňou prakticky zakončujem predovšetkým preto, lebo nemá až tak veľký význam, ako v iných hrách. Voľba počiatočného povolania vás totiž nijako nezväzuje a prakticky určuje len štartové štatistiky a vybavenie. Nie je problém začať ako kúzelník a postupne sa premeniť v rytiera alebo agilného zlodeja. Zo základných ôsmich povolania stojí za to vypichnúť asi len jedno – bizarné, naháč s pár doskami tvoriacimi štít, aneb začiatok pre skúsených matadorov a masochistov.

Dark Souls sú majstrovským dielom japonských sadistov z From Software. Snáď okrem technického spracovania nie je hre čo vytknúť a aj to sa dá, vzhľadom na absenciu loadingu a rozľahlosti hry, odpustiť. Samotný prechod hrou by vám mal zabrať niečo okolo 50 – 60 hodín, reálne to ale pokojne môže byť aj viac ako sto, záleží len na vás a na tom, ako sa vám bude dariť. Hru som pred napísaním recenzie nedohral – po tridsiatich hodinách som bol nútený hru reštartovať, lebo som náhodou zabil dôležité NPC a Dark Souls je hrou, ktorá neodpúšťa nič. Respektíve som mal možnosť ho oživiť, ale cena bola pre mňa úplne mimo realitu. Každopádne – v čase, keď sa hry snažia byť čo najlepšími filmami s prímesou hry, sú Dark Souls najlepšou čistokrvnou hrou s niekoľkými dobre vykonanými netypickými prvkami. Škoda, že práve to dnes veľa hráčov nechce / nekupuje. „Hráčov“, pche …

Atmosféra, úroveň a monštier dizajn, dĺžka, celková komplexnosť, obtiažnosť

Slabšie Technické spracovanie, FPS dropy, obtiažnosť
Verdikt: Zo sadistického zjavenia, ktorého povesť ho ďaleko predchádza, sa nakoniec vykľula prekvapivo excelentná hra.

Hodnotenie: 

94%

videonávod

zdroj:Czechgamer.com