Call of Duty: Black Ops 2 – X360 recenzia

03.12.12

vanmesko

Tak takto nie. Koľko hanby, koľko špiny, koľko ton hnoja už sme na túto sériu nakydali! A rovnako – vždy sa nakoniec nejakým podivuhodným zázrakom pripomínajúcim Ježišovo zmŕtvych vstanie objaví na prvých priečkach predajnostných rebríčkov. Dokazuje to dve veci: že zlá reklama koľkokrát predčí tú pozitívnu, a že kritizovať Call of Duty sa stáva akýmsi zvráteným módnym trendom. O tom, že kvalita jednotlivých dielov v poslednej dobe osciluje niekde medzi céčkovým akčným filmom a výukovým videom pre pyrotechnikov, snáď nie je treba viesť spory. Ale rovnako – prečo to okamžité odsúdenie?

Aby bolo jasno: nehodlám sa tu v niekoľkých stovkách slov púšťať do nejakej obhajoby celej série. Keď niekto každý rok produkuje hru, ktorej singleplayerová kampaň sa opakuje ako cez kopirák už bohviekoľkou sezónou a kde herné mechanizmy, nefunkčne a proste, hanebne rúcajú základy akejkoľvek potenciálnej obrode, nemôže čakať ovácie. Kvôli tomu sa teda stretávame v pravidelných intervaloch s novým prírastkom do univerza, ktoré kruto dopláca na chamtivosť vydavateľa. Čuduj sa svete, tento rok tomu nie je inak. Už začína byť celkom jedno, či za hrou stoja Infinity Ward alebo Treyarch. Výsledky sa totiž v mnohých aspektoch podobajú ako vajce vajcu.

A kopírujú rovnaké chyby. Príbeh sa môže zdať „cool“ snáď len uhrovitému deviatakovi, hoci ho rozpráva retrospektívne jeden z veteránov akcií v prvom Black Ops. Na ne druhý diel priamo i nepriamo nadväzuje. Je to klišé s niekoľkými hrdinami drsnejšími ako šmirgeľ v rukách Schwarzeneggera a s dialógmi strohými viac ako v priemernom filme pre dospelých. Zabudnite na akýkoľvek rozjazd. Modern Warfare 3 bolo čo sa týka vrhania hráčov rovno do centra diania to najkonzervatívnejšie RPG v porovnaní s tým, ako rýchlo na to vletí Black Ops 2.

Hráč pendluje medzi sedemdesiatymi rokmi a blízkou budúcnosťou, v ktorej sa príbeh odohráva. Hlavný záporák Raul Menendez sa totiž rozhodol znovu slušne zavariť svetu, ktorý ho teraz má za najväčšieho samaritána. Opäť si zahráme za tvrďasa Alexa Masona, ale pretože masonovský klan plodí samých schopných bitkárov, príde rad aj na synčeka, ktorý zatiaľ čo tatko hrdo bojoval v džungli, on chytal cenné skúsenosti, ako obstáť v živote plnom nástrah (viď jedna z úvodných scén so stromom – pre zasvätených). Takže sme vrhnutí medzi výbuchy a ten, kto by náhodou nepoznal výbušné antré všetkých moderných Call of Duty hier, pekne sa vyľaká. Kto pozná, len sa ľahko pousmeje a bez zaváhania odštartuje bitúnok. Naskriptovaní nepriatelia pobehujú ako splašení dobytok sem tam a v podstate len čakajú, ako ich stihne vaša guľka.

A chráň ťa ruka Pána, keď sa odvážiš vybočiť z trasy! To si totiž Black Ops 2 naraz nevie rady a radšej vás nechá úplne nezmyselne umrieť. Takže keď napríklad o niečo dlhšie hľadáte raketomet, aby ste zostrelili dotieravú helikoptéru niekde inde, ako by ste mali, okamžite ste mŕtvi. Niekde za vami sa totiž objaví nepriateľ, ktorý vás spoľahlivo vráti k poslednému Checkpointu. A keby ste ho náhodou zabili, už vám do chrbta napcháva olovo jeho kolega, ktorý sa tu medzitým nejako zázračne respawnoval. Flegmatik prehodí čosi ako: „No áno, veď je to Call of Duty.“ Cholerik pravdepodobne praští s myšou či ovládačom o zem a navždy sa s hrou rozíde.

Nemožno si nevšimnúť, že prostredie hi-tech džungle budúcnosti silne pripomína sériu Crysis. Tu si ale hlavný hrdina ani nemusí navliekať nejaký priliehavý oblek. Proste je nezničiteľný aj bez neho. Nielenže teda singleplayer ničí neskutočná lineárnosť, ono sa k nej rýchlo pridá tiež neoriginálne poňatie celej vzdialenej budúcnosti. Nemožno sa ubrániť „toto už tu niekedy bolo“ dojmu – každý si vybaví minimálne tucet hier, ktoré posielali hrdinov do nekonečných podzemných katakomb a supertajných zariadení. Začnime s Mass Effect, pokračujme druhým Crysis a zakončite to trebárs nedávnym komerčným prepadákom Syndicate. Kým vyššie zmieneným to v interiéroch celkom šliape, Call of Duty sa pre ne rozhodne nenarodilo. Zvyšky kúzla, ktorým ešte séria ako tak oplývala, sa definitívne strácajú v dezinfikovaných priestoroch a halách, kde absencia systému krytia bolí ešte viac, ako keď jazdíte v konskom sedle ruinami a u toho kosíte nepriateľských vojakov.

Príliš nenadchnú ani rôzne doplnkové možnosti – ako napríklad vlastný útočný robot alebo neviditeľný oblek. Hra vás totiž pripraví aj o tú poslednú radosť: a síce z toho, že ste objavili skrytý predmet. Nič také. Čo keby ste sa totiž náhodou poflakovali v miestach, kde podľa tvorcov nemáte čo hľadať. A tak, namiesto toho, vás k týmto objektom hra dovedie úplne sama. Nevídané.

Nejaké veľké pozitíva ťažko hľadať i v grafickom engine. Ten už síce zvláda bez problémov motion-capturing, zato ale horí vo chvíľach, kedy sa to rozhodne nehodí. Mŕtvi nepriatelia vďaka tomu prepadávajú múrmi a skripty sa púšťajú kostrbato, takže vlastne aj sami nepriatelia sa občas skryjú nie za múrom, ale uprostred pľacu a myslia si, že sú dokonale maskovaní. To potom nie je vôbec žiadny problém sa s nimi vysporiadať. Deštrukcia prostredia je nulová, nehľadiac na fakt, že už sa pomaly stáva zabehnutým štandardom vo všetkých áčkových FPS.

A tak sa pomaly, ale rok čo rok istejšie, presúva hlavné ťažisko do multiplayerovej časti. V nej tkvie hlavná prednosť hry, hoci sa hrateľnosť a zážitok z nej už roky nemení. Pribudlo niekoľko kozmetických zmien, tiež módov, lenže či už sa to javí ako skvelá vec, rovnako je jasné, že väčšina hráčov zostane verná klasickému tímovému deathmatche. V porovnaní s Modern Warfare 3 sa jedná prakticky o to isté, a tak sa rozhodne len o tom, či hráči budú ochotní presedlať na novinku alebo nie. Zatiaľ sa tak vždy dialo a čísla napovedajú, že trend sa zopakuje aj tento rok.

Kedysi som v preview spomenul, že veľké zmeny – myslené teraz zasadenie do blízkej budúcnosti so všetkým čo k tomu patrí – hre prospejú. Bol to tip, nič než len nerozumný odhad. Teraz už je jasné, že tieto obrie zmeny hre nepristanú. Funguje na zastaranom engine a rovnako ako jej konkurent zo stajne EA (Medal of Honor) je plná chýb. V Modern Warfare 3 sa aspoň trochu oplatilo sledovať príbeh. Ale úplne otrasné dialógy a opakujúce sa úlohy ho pochovávajú šesť stôp pod zem i jeho. A tak zrazu – snáď okrem multiplayeru – neostáva nič (možno okrem zombie módu, ale ten rýchlo omrzí a Strike Force misie), čo by vyvážilo fakt, že tvorcovia sa pustili do rozkladu mená Call of Duty.
Ak to takto pôjde ďalej, naozaj neviem, či sa vôbec oplatí singleplayer spúšťať.

Lineárnu a strašne klišovitú sólo kampaň síce on-line hranie po čase vynahradí, ale rozhodne nečakajte žiadne prevratné zmeny ani tu. Jednoducho sa pripravte na prvú zo série výbušných vysokorozpočtových akčných kúskov pomenovaných veľmi výstižne: Call of Boring.

Multiplayer, Strike Force