Alenka v ríši divov nie je v ríši počítačov žiadnym nováčikom. Na druhej strane ale z povedomia hráčov na niekoľko rokov úplne zmizla. Vzkriesiť sa jej podarilo až teraz. Z rozprávky pre deti Alenka vyrástla na rozprávku pre dospelých, až sa z nej stal krvilačný horor. Alebo lepšie povedané – krvilačná skákačka. Porovnávať jedenásť rokov starú American McGee ‚s Alice a jej novopečenú mladšiu sestru asi nemá príliš cenu. Počas tej doby v Ríši divov uplynulo more vody … či skôr krvi a hoci Madness Returns vsádza prakticky na rovnaké prvky, je – logicky hlavne po technologickej stránke – úplne iná.

O tú pološialenú, mačky naháňajúcu Alenku samozrejme neprídete. McGeeho zvrátený svet sa znovu naplno roztvára a vy budete v jednom kuse žasnúť nad scenériami, ktoré Aničkin ufantazírovaný mozog plodí. A prečo na mňa sakra útočí čajová kanvica?

Príbeh hry sa odráža od minulého dielu. Na začiatku sa hráč v úlomkoch dozvedá, akými traumami si Alica prešla a prečo sa teraz ocitá v kresle psychológa a v sirotinci. Úvodné pasáže, odohrávajúce sa v Londýne, milo prekvapia. „Alenkovská“ grafika a nezvyčajne verné a detailné spracovanie jednotlivých ulíc – hoci ich nie je veľa – navodia presne tú pochmúrnu a zablatenú atmosféru, akú by človek od anglickej metropoly očakával. Keby Alica nespadla po nejakej dobe zase späť do svojej ríše – kam koniec koncov patrí – kľudne by sa príbeh v londýnskom prostredí mohol odohrávať.

Namiesto toho sa musí popasovať s plejádou nepriateľov v jej vlastnom prostredí, ktorí netúžia po ničom inom, než ju ako sa patrí rozkúskovať.

To nehovorím len tak. Alice: Madness Returns sa totiž hrateľnosťou vracia do rokov, kedy skákačka a následné bitky s nepriateľmi predstavovali zlatý dúl herného priemyslu. Alenka poskakuje po roztodivných hubách, točiacich sa kolieskach, vyzdvihuje ju vzdušný vír, sem tam niekoho zmasakruje a zase beží ďalej. Každého, kto má raymanovský štýl hrania rád, musí najnovšia Alenka potešiť. Navyše, toto všetko sa deje tak nejako nenútene, až sa človek koľkokrát čuduje, že na obale svieti v červenom rámčeku 18 +.

Je totiž otázka, či dospelého hráča tento hopsoidný štýl udrží v stoličke. Pretože ak malé decko skrvavené kulisy podľa PEGI mravne pohoršia, zostáva dospelý ako jediný možný konzument tejto hry. A ja pevne verím, že Alica má na to, aby si ho získala. Neprekypuje síce survival atmosférou, ale to ona ani nechce. Jednotlivé pasáže skôr než hrôzu naháňajú úsmev. Trochu pokrivený, ale čo už. Kto z vás kedy zabíjal koreničkou?

Keď už sme u zbraní, práve tento kuchynský doplnok tu supluje ľahký guľomet. Ako ďalšiu zbraň potom má hlavná hrdinka za pásom nôž. Poctivým zberom zubov (aké  rozprávkové), si potom tieto zbrane môžete vylepšovať. A – aby som nezabudol – ako obrana proti nepriateľským útokom a ich odrážanie slúži dáždnik. Vzhľadom k jeho schopnostiam evidentne nie len tak hocijaký.

Súbojov vás v rozmanitom Alenkinu ​​prostredí čaká dosť a dosť. Napodiv sa nedá povedať, že by ich nejako zbytočne tiažil stereotyp či iný neduh, ale naopak že prebiehajú pomerne svižne a intuitívne. Len tá kamera by nemusela poletovať ako zmyslov zbavená. V tomto type hier je to však rovnako tak trochu fuk, pretože jednoducho mlátíte okolo seba hlava nehlava a dúfate, že zasiahnete čo najviac protivníkov. Úplne vypustiť taktizovanie sa však neoplatí. Po stlačení Shiftu sa Alica na čas vyparí a objaví sa až po chvíli – má tak k dispozícii pomerne zaujímavý úhybný manéver, s ktorým boj naberá na ešte väčších obrátkach. A ako tu už padlo, nudiť sa pri nich nebudete. Teda aspoň spočiatku nie.

Hoci svojím poňatím Alenka ku stereotypu či linearite priamo nabáda – čuduj sa svete – žiaden na vás nečaká. Samozrejme, kto nemá záujem a len znudene preskakuje z jednej traverzy na druhú, asi si príliš srandy neužije. Lineárna hra samozrejme je, ale častokrát dokáže hráčov milo prekvapiť. Čím? Trebárs mu niekde nastraží vedľajšiu cestu, kam keď sa vydá, vráti sa s nejakým cenným predmetom do zbierky navyše. Mnohokrát sa mi stalo, že som sa v domnení, že kráčam po hlavnej trase, dostal do slepej uličky a napchal si inventár zubami či fľašami – oboje sa v Alici zbiera a zúročuje.

Graficky si hra vedie veľmi obstojne. Vďaka celkovému výzoru síce vyzerá hravo, ale to je len ilúzia. Ako už padlo vyššie, perfektne autori vyobrazili viktoriánsky Londýn a nebyť  Alici, pokojne by do takto spracovaných kulís mohli zasadiť celý titul. Grafika zvláda práve vďaka svojej osobitosti držať krok s ostatnými titulmi, čo jej pohodlne stačí. Konieckoncov, nikto po Alici nechce, aby zvádzala audiovizuálne boj s tretím CryEngine či Unreal.

Lenže aby sa Alice: Madness Returns mohla zaradiť medzi tie nejáčkovejšie tituly, musela by ponúknuť oveľa, oveľa viac ako teraz. Na druhú stranu je jasné, že s týmito ambíciami McGeeho chlapci Alenku nevskriesli. Chceli jednoducho len oživiť zabehnutú značku, ponúknuť hráčom svižnú a ľahko staromódnu hrateľnosť, a to sa im v oboch prípadoch podarilo na jednotku. Alenka je fajnová – a ľahko morbídna – skákačka na leto, ktorá aj napriek svojmu hororovému nádychu vyčarí úsmev na tvári. To všetko ale len dočasne.

Zaujímavo spracované, nechýba vtip, svižná hrateľnosť

Recyklácia starých nápadov, občas sa zblázni kamera, krátka trvanlivosť
Verdikt: Bezpochyby slušná hra so všetkým alenkovským, ale bez šance trvalejšie sa presadiť či uchytiť. Ako prázdninová jednohubka – prečo nie.

Hodnotenie:

77%

video návod

zdroj:Czechgamer.com