Bolo nebolo, existovalo v istom švédskom meste vývojárske štúdio a vydavateľstvo v jednom – Paradox Interactive. Už od roku 1998 svetu ponúkalo vysoko komplexné a hlavne historicky veľmi presné stratégie prebiehajúce v reálnom čase, ktorých najväčším nedostatkom bývala predovšetkým ľahko jednoduchšia grafika. Hráč sa totiž vždy tak trochu ocitol v úlohe generála, ktorí v jednom z mnohých podzemných bunkrov stojí nad obrovským stolom s mapou a posúva jednotlivé figúrky predstavujúce vojakov, lode, tanky, jazdectvo, … Skrátka všetko, čo v daných historických dobách tvorilo armádu.

A napriek tomu, že sú ich hry určené úzkemu publiku, ktorého baví nimrat sa s každým detailom a chce mať možnosť nastaviť si a určovať naozaj čokoľvek, svojich fanúšikov si bezpochyby našli aj u ostatných. Veď spomeňme napríklad na podarenú stratégiu z druhej svetovej vojny Hearts of Iron, už cez jedenásť rokov držiacu sa sériu Europa Universalis, ďalší z vás určite spomenú na Majesty alebo len rok staré akčné RPG Magická. Avšak, stratégie sú ich hlavnou zbraňou a prvý marcový deň sme sa dočkali oznámenia novej, ktorá firemný zoznam rozšírila o ďalšiu značku – Sengoku.

Ako sa dá už podľa samotného názvu odvodiť, tento titul, ktorý mimochodom vyjde niekedy v tretej štvrtine tohto roka, nás zavedie do istého obdobia japonských dejín. Ktoré že to obdobie je v japonských dejinách z hľadiska hráčov to najzaujímavejšie? No pochopiteľne pätnáste a šestnáste storočie, počas ktorého miestne kmene a spolky bojovali o pozíciu Šóguna, vládca nad celým súostrovím. A keď už hovoríme o Šógunoch, väčšinu určite napadne určitá podobnosť s najnovším titulom od ďalších kráľov žánru stratégií, britských The Creative Assembly – Total War: Shogun 2, ktoré si od nás odnieslo hodnotenie 92%. Ponúka sa teda otázka, prečo vlastne Sengoku hrať, v čom by mohlo byť lepšie? Aj o tom budú naše dojmy z preview verzie.

Presnosť je výsadou kráľov
Vopred je potrebné povedať, že ak uprednostňujete čo najväčšiu možnú historickú presnosť, budete Sengoku doslova milovať. Paradox Interactive si totiž dali tú prácu a do hry nezakomponovali iba jednotlivé frakcie (napríklad Shimazu), ale dokonca aj samotné klany, ktoré tieto frakcie tvorili. Hráč tak nemôže medzi svojich potenciálnych súperov radiť len susedské štáty, ale tiež lídrov klanov tvoriacich jeho národ. Tí mu totiž môžu škodiť, vyvolávať vzbury a keď majú dostatočnú moc, dokonca sú schopní sa od frakcie odtrhnúť a vytvoriť si vlastný štát.

Základ hrania však zostáva vždy rovnaký, nech už si zvolíte kohokoľvek – počas obdobia približne sedemdesiatich rokov musíte dobyť minimálne päťdesiat percent územia Japonska a následne ho po tri roky udržať. Ľahká úloha? Áno, na papieri to tak možno vyznieva, ale prvých niekoľkokých hodinách budete mať skôr starosti so svojim vlastným územím, ktoré dostanete zo začiatku hry. Sengoku totiž zatiaľ chýba akýsi tutoriál pre začiatočníkov, k dispozícii sú iba vysvetlivky pre každú funkciu a aj keď sú pomerne detailné a dobre spísané, predsa len to kvalitný tutoriál nenahradí. Určitú alternatívu predstavuje herný manuál, v ktorom je všetko na (zatiaľ) 64 stránkach vysvetlené pomerne podrobne. Lenže komu sa chce čítať herné manuály, že?

Hráč sa nakoniec aj tak musí vysporiadať so smutným faktom, že minimálne prvých niekoľko hodín sa bude vo svete Sengoku celkom strácať a bude zápasiť sám so sebou a so svojim národom ako ho viesť k zdarnému úspechu. Jeho zmäteniu neprispieva ani relatívne dosť vysoká obtiažnosť a tiež ľahko neprehľadný herný interface, ktorý nám prišiel napríklad oproti v úvode spomínanom Hearts of Iron horšie spracovaný.

Zložitý život jedného z mnohých Daimjó
Avšak späť k samotnej hre. Jedným z najdôležitejších prvkov je práve v názve kapitoly uvádzaný Daimjó (hlava frakcie). Jeho prítomnosť je dôležitá rovno v niekoľkých ohľadoch – jednak predstavuje hlavu vášho štátu a jeho prostredníctvom môžete komunikovať s ostatnými Daimjó alebo so samotným cisárom, ale tiež je jedným z rozhodujúcich faktorov, či bude vaše snaženie vôbec úspešné. Hra v Sengoku totiž môže skončiť niekoľkými rôznymi spôsobmi – buď prídete o všetky územia, čo je zrejme predpokladaný koniec, alebo môžete prísť o všetku svoju česť, zostudit svoj klan a tým pádom aj skončiť.

Česť danej postavy je totiž veľmi dôležitá vec a dokonca je braná ako akási druhá mena (okrem klasických peňazí). K slovu prichádza vždy vo chvíľach, kedy musíte prijať nejaké zásadné rozhodnutie, napríklad vyhlásiť svojmu susedovi vojnu. K vašej smole sa tak často ako klasické peniaze (formou daní) nedopĺňa a ak klesne blízko nuly, dostanete príležitosť spáchať seppuku (inak povedané harakiri) a aspoň časť cti získať späť. Tento čin je však podmienený nutnosťou mať prípadného nástupcu, inak v hre končíte. A úplne najhoršie, čo sa môže stať, je, keď vám česť klesne pod nulu. Potom už nepomôže ani rozrezanie brucha na rezance, prehrali ste.

Radšej prejdeme k oveľa pozitívnejším veciam. Každý vládca si k sebe musí vybrať troch svojich radcov, poradcov alebo tiež ministrov – ministra pre slávnosti a zveľaďovanie, armádu a osobnú ochranu. Voľba týchto troch postáv je kľúčová, pretože prostredníctvom ich funkcií v podstate ovládate takmer celú vašu zem. Prostredníctvom prvého ministra môžete zlepšovať dané mestá a ich okolie, pomocou druhého trebárs zdvihnete počet vycvičených vojakov v danom kraji a tretí je zase schopný pre vás najať kvalitného ninju na odvádzanie čiernej práce.

Chlapci a chlapi
Mimochodom, armáda, jej stvárnenie sa nám pozdávalo zo všetkého najviac. Nemyslíme tým ani tak spracovanie bitiek, ktoré sú ako u väčšiny stratégií od Paradox Interactive odbyté jednoduchým malý grafickým okienkom, kde klesajú počty vojakov na jednotlivých stranách a celková morálka, ale samotné zapracovanie armády do celého systému hry. Armády tu totiž fungujú ľahko inak než ako napríklad v spomínanom Total War: Shogun 2, aj keď majú samozrejme veľa spoločného (napríklad vraždenie).

Najväčší rozdiel je predovšetkým v tom, že každý kraj má svoju vlastnú posádku, s ktorou nemôžete v základnej verzii nijako zvlášť manipulovať. Celý systém vlastne silno odráža situáciu v reálnom svete – tretina vojakov je v aktívnej službe a bráni hlavné mesto oblasti, zvyšok je potom akoby v zálohe a medzitým si žije normálnym životom dedinčana / mešťana. Pri napadnutí oblasti sú potom k dispozícii všetci vojaci. Ak však chcete zaútočiť sami a mať možnosť danú armádu ovládať priamo, musíte ju najprv prostredníctvom jedného z množstva rôznych menu akoby mobilizovať. Až potom sa na mape zobrazí klasický panáčik, s ktorým si môžeme robiť, čo chcete.

Mutliplayerová smršť s množstvom otázok
Pár slov aj k multiplayeru, ktorý sme zatiaľ z pochopiteľných dôvodov nemali príležitosť vyskúšať. Poskytnúť vám môžeme iba informácie od vývojárov, ktoré sú zatiaľ bohužiaľ veľmi útržkové. Vývojári hráčom plánujú poskytnúť možnosť zahrať si až v 32 ľuďoch na jednom serveri a to ako prostredníctvom Internetu, tak aj po lokálnej sieti. Spomínaný počet hráčov by však mal byť dostupný iba po lokálnej sieti, cez Internet bude tento počet nejakým spôsobom „z pochopiteľných dôvodov“ obmedzený. Náplň hry by zrejme nemala nikoho prekvapiť – (kooperatívne) hranie singleplayerovej kampane.

Tak otázka na telo – Total War: Shogun 2 alebo Sengoku?
Nesporne ťažká otázka, aj keď na prvý pohľad vyzerá veľmi jednoducho. Bolo by totiž možno až príliš jednoduché povedať, že dielko od The Creative Assembly je predsa graficky ďaleko krajšie (hlavne možnosť si na hernej mape Sengoku vypnúť alebo zapnúť stromy celkom pobaví), prepracovanejšie a ako najväčšie lákadlo ponúka možnosť presunúť sa od tej „nudnej“ statickej mapy na skutočné bojisko a priblížiť si bojujúce masy na najmenšiu možnú vzdialenosť. Zrejme sa nakoniec vyslobodím klasickou a dnes už značne otrepanou hláškou: „To si musí rozhodnúť každý sám“.

Každopádne ak sa radíte  medzi milovníkov stratégií, odporúčame vyskúšať obidve. Ak však nemáte trpezlivosť (alebo čas) na zdĺhavé učenie sa všetkých herných mechanizmov a možností v Sengoku, rýchlo zistíte, ako vám Shogun 2 vyhovuje oveľa viac. Rovnaká situácia nastane, ak radšej bojujete priamo na bojovom poli plnom mŕtvol nepriateľov a ťahovú časť marcového titulu beriete len ako také nutné zlo.

Sengoku tak síce môže zohrať pri porovnaní muža proti mužovi, či presnejšie povedané titulu proti titulu, druhé husle, ale to vôbec neznamená, že by išlo o zlý titul. Naopak, nie je na zahodenie, hlavne pre milovníkov maximálnej historickej vierohodnosti alebo ostatných stratégií od Paradox Internactive ide o takmer ideálnu voľbu. Dostane sa im totiž všetkého preferovaného – množstvo tabuliek, veľa možností a alternatív, veľa hodín strávených nad placatou mapou s rovnako vyzerajúcich panáčikov, ktoré sa môžu po mape posúvať podľa vlastného uváženia. A keď je panáčikom reprezentovaná armáda vyvraždená? Predsa nie je nič jednoduchšie než panáčika sundat …

zdroj:Czechgamer.com