Väčšina hráčov sa dozaista už ocitla v nasledujúcej situácii – chce si zahrať nejakú multiplayerovú strieľačku. Nie je nič jednoduchšie, nejakú (skutočne je jedno akú) spustíme, chvíľu hráme a potom si trebárs po hodine povieme, že by to chcelo zmenu. A tak proste vypneme prvú hru a spustíme druhú. Lenže ejha, ​​ona tá druhá je takmer na chlp rovnaká ako tá prvá! Úprimne, takto na papieri (alebo presnejšie povedané na monitore) to môže vyzerať podivne, ale len si to vezmite: Call of Duty, Crysis 2, Homefront alebo ďalšie FPSky vydané v poslednom roku, všetky až na malé detaily nejako neprirodzene pripomínajú tie ostatné a človek má občas problém sa v nich orientovať. Samozrejme existujú svetlé výnimky (napríklad Battlefield), ovšem tých bohužiaľ nie je toľko, aby dokázali týmto klonom konkurovať.

Preto sme boli všetci veľmi nadšení správou, že vývojári z britského štúdia Spash Damage niekoľko posledných rokov pracovali na prevažne multiplayerovej strieľačke Brink, ktorá sa mala zaradiť medzi tieto čestné výnimky a ponúknuť po zážitkoch dychtiacich hráčom niečo iné. Ďalším pozitívom bol aj fakt, že londýnski autori už majú za sebou niekoľko vydarených multiplayerových strieľačiek, kto by nepoznal Wolfenstein: Enemy Territory alebo jeho už menej úspešné pokračovanie Enemy Territory: Quake Wars. Karty boli teda rozdané viac než dobre, ovšem ako už sa dá podľa nášho úvodu ľahko odvodiť, nie všetko sa podarilo a nie všetko nakoniec funguje tak, ako by sme si to predstavovali. Kde sa nakoniec stala chyba?

The Ark – utopistická podoba rozdeleného Berlína
Všetko pritom zo začiatku vyzerá tak zaujímavo – hráča upúta prepracované úvodné video, v ktorom vám tajomný ženský hlas v rýchlosti vysvetlí situáciu. Celá hra sa odohráva vo futuristickom a vysoko modernom meste „The Ark“, ktoré bolo založené len pred štyridsiatimi rokmi a ktoré sa po zaplavení Zemegule stalo útočiskom pre desaťtisíce utečencov. Tento rýchly príval obyvateľstva síce na jednu stranu priniesol ďalších rozmach mesta, na tú druhú sa však ľudia rozčlenili na dva tábory – ochranci a odpor. Situáciu nezachránilo ani rozdelenie mesta na dva samostatné celky a hráč tak do príbehu vstupuje v momente, keď sa schyľuje k otvorenému konfliktu medzi oboma frakciami. Jeho prvá úloha je tiež jedným z najťažších. Na akú stranu sa pridá? Chce mesto, ktoré pozná len niekoľko minút, zachrániť alebo z neho naopak utiecť?

Dobre, najťažšia úloha to samozrejme nie je, pretože je možné kedykoľvek medzi tímami prepínať, ale sami musíte uznať, že to znelo ako skutočne podstatná súčasť hry. Navyše je to zrejme tá najlepšia časť celej singleplayerovej kampane, ktorú tu simuluje osem samostatne stojacich misií zlepených pomocou niekoľkých herných animácií. Pozor, misie sú pre obe bojujúce strany úplne rovnaké, vlastne sa líšia iba v animáciách (a logicky v tíme, za ktorý hráte). Musím však povedať, že z hľadiska postáv mi boli ďaleko bližší členovia „Resistance“, hlavne vďaka tomu mužovi vo Vasile, ktorý mi bol najsympatickejší. Lenže je to skôr taký jednooký kráľ medzi slepými, pretože Brink rozhodne nie je o nejakom prepracovanejšom príbehu, nedaj bože o sympatizování s postavami. Hlavnou úlohou je dobre sa zabaviť a spolupracovať s tímom.

Potetovaný Maník v maske napodobňujúce Faith
Ani niekoľko ďalších krokov v strieľačke Brink nenaznačujú žiadnu pohromu. Hneď po úvodnom filme a po určení vášho tímu dostanete možnosť odskúšať si jedno z hlavných lákadiel – prispôsobiť si svoju postavu k obrazu svojmu. Treba poznamenať, že hneď na začiatku príliš možností na výber nemáte, väčšina oblečkov je zatiaľ uzamknutá a sprístupnia sa až dosiahnete požadovanej úrovne alebo splníte zadanú úlohu. Autorov musím za ich prístup k tejto časti však pochváliť, pretože sa očividne vyblbli až až a aj keď ponúkaných kombinácií nie je niekoľko miliárd (ako tvrdila reklama), je ich určite dostatok a každý hráč si môže vytvoriť svoj vlastný vzhľad, podľa ktorého ho ostatní ľahko rozoznajú . Keď k tomu pripočítame podarené DLC balíčky ponúkajúce oblečenie a tetovanie v štýle Dooma alebo Falloutu, naozaj tu nemám čo vytknúť. Toto sa skrátka vážne podarilo, rovnako ako upravovanie zbraní, ktoré funguje na podobnom princípe.

Nemenej sa podarilo aj implementácia takzvaného SMART (Smooth Movement Across Random Terrain) systému, ktorý pridáva zaujímavý prvok – možnosť priamo pri pohybe po mape predvádzať rôzne parkourové triky. Pohyb postavy tak zrazu nie je obmedzený len na skákanie alebo prikrčenie, môžete sa vyšplhať prakticky kamkoľvek. Balkóny, úzke chodbičky alebo vyvýšená priestranstvo, tam všade sa pomocou SMART systému dostanete. Ďalšia obrovská výhoda je v spôsobe, akým sa SMART používa. Nemusíte sa báť žiadnej krkolomnej zostavy tlačidiel pre jednotlivé triky, jednoducho stačí mať stlačený ľavý Shift (štandardne šprint) a potom už len treba vyskočiť alebo sa skrčiť. Postava potom reaguje aj na základni blízkych objektov a môže tak buď vyliezť na vyššie prekážky alebo predviesť efektný sklz. Ten sa dá navyše dokonca využiť aj v súboji s nepriateľmi, ktorého pomocou neho efektne (a zároveň efektívne) zraziť k zemi.

Tak čo je tam teda sakra zle?!
Bohužiaľ niekoľko vecí, dokonca by som sa ich nebál označiť za veľa. Tým najzákladnejším a pravdepodobne aj najväčším problémom je malý počet máp. Pamätáte, ako som u singleplayerové kampane spomínal osem samostatne stojacich misií? Tak vedzte, že toľko je aj samotných máp, ktoré nám Spalsh Damage ponúkajú. Áno, sú to presne tie isté a i keď sú potrebné čo sa týka prostredia pomerne variabilné, predsa len sa zákonite po nejakej dobe musí dostaviť stereotyp. Každá mapa má aj akýsi samostatný príbeh, či presnejšie povedané postupnosť úloh, ktoré musí útočiaci tím vykonať (druhý sa im v tom pochopiteľne snaží zabrániť). Na splnenie každého z nich je nutné niektorého zo štyroch dostupných povolaní – vojak svojimi výbušninami zničí nepríjemnú bránu, inžinier opraví poškodené vozidlo, agent prelomí nepriateľské systémy, no a zdravotník dokáže uzdraviť eskortovaného väzňa.

Všetky tieto mapy si možno zahrať v troch rôznych režimoch – úplne sami alebo s kamarátmi v kooperatívnom režime alebo len so živými ľuďmi. A tu prichádza k slovu ďalší veľký problém Brink, absolútne dementná umelá inteligencia, ktorá je jednou z najhorších, na aké som mal kedy tú smolu naraziť. Vopred dopredu hovorím, že na inú obtiažnosť ako na tú najvyššiu ani nemá zmysel hrať, ak si teda nechcete svoju agóniu ešte predlžovať. U počítačom ovládaných protivníkov totiž nikdy presne neviete, ako budú reagovať. Budú po vás strieľať? Alebo budú len tak nič nerobiť a stáť? Alebo sa stane zázrak a rozhodnú sa niečo urobiť? Samozrejme, hlavnou devízou Brink mal byť a je multiplayer, lenže ako iste tušíte, pri kooperácii niekto musí za tú druhú stranu hrať. A to je práve ten problém … Záverečná poznámka smerom k AI. Vôbec sa nemusíte báť postaviť sa celému súperovmu tímu, nemali by ste s tým mať žiadne väčšie problémy.

Keď už som spomenul malý počet máp, možno by stálo za to priblížiť si tiež niekoľko priložených výziev, takzvané „Challenges“. Tie stoja úplne stranou hlavnej príbehovej kampane a ich jediným zmyslom je odomykanie nových vylepšení pre vaše zbrane, či už je to lepší zameriavač, tlmič, väčší zásobník, atď A hneď tu máme ďalší problém, je ich totiž zúfalo málo, iba štyri. Áno, každá z nich síce ponúka tri úrovne obtiažnosti a za každú úroveň si odomknete niečo iné, lenže aj tak je to málo. Asi najviac je to vidieť v inak mimochodom moc peknom menu, keď sa štyri výzvy krčia v ľavom hornom rohu obrazovky a zvyšok zíva prázdnotou. Škoda, snáď sa situácia zlepší s príchodom stiahnuteľných balíčkov.

No a zároveň s vylepšovaním zbraní musím spomenúť i zbrane samotné. Brink má jednu nespornú výhodu – zbraní je naozaj veľa a úplne klasicky sa delia na pištole, brokovnice, samopaly a guľomety. To všetko by bolo fajn, keby si kúsky z jednotlivých tried neboli tak strašne podobné. Vážne, ono je síce pekné, že si môžete vybrať z ponuky trebárs desiatich samopalov, lenže oni všetky strieľajú tak nejako rovnako.

Najlepšia časť na záver – audiovizuálne spracovanie
Jediná vec, ktorá tak znesie tie najprísnejšie merítka a ktorá ľahko paradoxne predstavuje to vôbec najlepšie na celom Brink, je grafika a ozvučenie. Vlastne jediná ľahko horšia vec je fakt, že všetky postavy majú také strašne pretiahnuté ksichty, ale to záleží na veci názoru. Všetko ostatné je však na viac ako dobrej kvalite, sedem rokov starý id Tech 4 ešte očividne nepovedal posledné slovo. Niekomu by síce mohla vadiť pomerne komiksová grafika a také ľahké vykrádanie štýlu Team Fortress 2 (zvlášť keď stretnete hrubého panáčika s ťažkým guľometom), ale ja zastávam názor, že Brink ide na tú komixovost predsa len trochu inak. Podľa mňa je predsa len trochu vážnejšie poňatý a toľko nemá záľubu v pastelových farbách. Lenže poznáte to, toto chválenie a hodnotenie je opäť o subjektívnom pocite daného človeka.

Rovnako tak to môže byť aj s ozvučením, ktoré rovnako ako grafika nerobí Brink žiadnu hanbu. Snáď len keby sa oznámenia tímových lídrov tak často neopakovali, ono keď niekoľkokrát za minútu počujete niekoho hovoriť „They’ve taken our command post! Recapture it!“ S takým tým černošským prízvukom … Ide to skrátka občas na nervy, väčšia variabilita by vážne neškodila!

Utiekli ste z mesta alebo ho zachránili?
Brink nakoniec nie je vyložene zlá hra, titul podobného razenia tu nejakú chvíľu nebol a na hernom trhu sa dozaista nájde veľa ľudí, ktorí si ju kúpia a budú ju nadšene hrať. Vynikajúca štylizácia, pár skvelých nápadov alebo vydarený SMART systém však veľmi silno zráža nadol malý počet máp alebo úplne dementná umelá inteligencia, u ktorej nikdy neviete, ako zareaguje. Dá sa teda táto strieľačka niekomu vyložene odporučiť? Odpoveď na túto otázku bude veľmi ťažká, pretože všetko, čo v Brink nájdete, sme už niekde videli – či už ide o Enemy Territory, Team Fortress 2 alebo snáď aj Mirror’s Edge.

nutnosť spolupráce, grafika, SMART systém

umelá inteligencia, počet máp, vykrádanie iných titulov

zdroj:Czechgamer.com