Tak nám to skončilo. Vývojári od začiatku jasne deklamovali, že línia Desmonda Milesa sa nebude, či už v nej drieme akýkoľvek potenciál, naďalej rozvíjať. Lúčime sa tým pádom i s celou sériou Assassin Creed? Určite nie! Veď tvorcovia by sa jednak pripravili o milióny, ktoré im prúdia do vrecka každý deň za státisíce predaných kópií a sprievodných predmetov, jednak by popravili jednu zo svojich najvydarenejších sérií za posledné roky. Všetci vieme, že Ubisoftu sa v poslednej dobe darí. Stopnúť Assassins Creed by ale bolo rovnako bláznivé, ako povedať, že keď to Messimu kope teraz, tak nech si radšej odreže nohu.

Ešte než začneme čokoľvek odhaľovať a ešte než vás naladíme na odborne-špekulačnú vlnu (čo je termín, ktorý som si pre účel tohto článku práve vymyslel), musím upozorniť na jednu vec: ak ste ešte posledný diel nehrali, bežte preč! Respektíve – bežte do obchodu a jednu alebo viac kópií sebe a svojim blízkym kúpte. Najprv sa ale v recenzii uistite, že peniaz to vyhodený rozhodne nie je. Hoci trojka v podstate neponúka nič, čím by v porovnaní s predchodcami zabodovala, a čo do kvality za oboma dielmi dokonca viditeľne zaostáva, rovnako je to nepostrádateľný diel. Templársko-assassínská skladačka by bez neho nedávala zmysel. Alebo nie?

Podľa predajov určite áno. Už teraz vieme, bez toho aby sme poznali oficiálne numero, že tretí Assassins Creed pošle svojich tvorcov na veľmi luxusnú dovolenku. Za prvý týždeň zmizlo z pultov tri a pol milióna predaných kópií. Len pre porovnanie: Assassins Creed 2 počas úvodného týždňa sa predal cez milión a pol kópií. A to sa zapísal do pamäti hráčov ďaleko výraznejšie (čas možno ukáže, že nemám pravdu) ako najnovší diel. Navyše – predajné čísla skôr ako o kvalitnom produkte vypovedajú o kvalitnom marketingu, ktorý Ubisoftu určite nechýba. Príklad: mnohí  považujú Portal 2 za jednu z najlepších hier vôbec. K trom miliónom hráčov doputovala za dva mesiace od vydania.

Hrať si s číslami je do istej miery zábava. Lenže nech hľadáte, ako hľadáte, rovnako zistíte, že za nimi sa tá tajná zmes, ktorá predurčila sérii Assassins Creed k výnimočnosti, neskrýva. Tkvie to v niečom inom. Každý by asi mohol navrhnúť niekoľko faktorov, ktoré ho v sérii uchvátili. Pre niekoho to bol príbeh, pre iného voľnosť, pre ďalšieho množstvo vedľajších misií alebo kombinácia všetkého. A pre niekoho ani jedno z toho.

Otvorte si dejepis pre začiatočníkov na strane …

Rovnako ale nájdete niekoľko vyčnievajúcich medzníkov, v ktorých AC jasne prevyšuje ktorúkoľvek inú trojáčkovú hru. Tak po prvé je to veľmi vydarená a bezkonkurenčná reflexia doby. Navyše to všetko krásne zapadlo do monumentálneho príbehu točiaceho sa okolo nekonečného boja dvoch na smrť znepriatelených sekt, ktorý môže trvať stáročia. Takže tu máme prvý prvý diel – krížové výpravy, temný stredovek, Jeruzalem ako jedno z najmýtickejších miest vôbec. Málokto si dnes trúfne na takúto obsiahlu akčnú adventúru z obdobia dávno minulého. Väčšinou sa stretnete len s fantasy RPG, ktoré síce oplývajú mágiou a kúzlami, ale na historické fakty už akosi zabúdajú.

Príbeh sa posúval ďalej, chcelo to nové hrdinu. A ten v roku 2009 naozaj prišiel. A s ním aj ďalšia neodmysliteľná epocha ľudského vývoja – renesancia. Majstrovsky spracovaná Florencia a ďalšie mestá. Popravde, nečudoval by som sa, keby práve táto hra podnietila nejedného hráča ku skutočnej prázdninovej návšteve Talianska. Eziov príbeh sa vydal okrem základného dielu, ktorý predstavil vylepšené súboje a možnosti, na dva samostatné podtituly. Hoci sa hráči búrili, že takto teda nie – malo to svoj zmysel. A za moment vysvetlím prečo.

Trojka potom z celého konceptu rozbehnutého v prvých dvoch dieloch pomerne zásadne vybočuje. Čím to? Tvorcovia nechali assassínský poriadok kompletne vyhubiť templármi. Štartuje sa teda prakticky od nuly. V prostredí amerického boja za nezávislosť sledujeme akúsi pomstychtivú cestu jedného Indiána, ktorý sa akoby mimochodom primieša do zásadných konfliktov, ktorých výsledky formovali cestu k americkému oslobodeniu od červených kabátov. Na to nie sme zvyknutí. Hrdina bol v AC vždy ten, kto one historické momenty vyprovokoval alebo sa o ne výrazne pričinil.

Takéto krútenie histórie (myslené v štýle prvých dvoch dielov) má šmrnc a nie je problém ho považovať za jediné možné vysvetlenie napriek všetkému, čo sa píše v zaprášených učebniciach. Assassins Creed vždy tak nejako sekundárne vyučoval mladšie ročníky dejepisu (ako inak si vysvetliť rastúcu databázu charakterov spoločne s ich krátkym CV) – ale aby ste tomu rozumeli: vyučoval ich podľa svojich vlastných osnov. Takže keď zrazu Connor len tak z ničoho nič prihliada podpisu Deklarácie nezávislosti, nemožno sa ubrániť pocitu, že toto sem niekto úmyselne našrouboval len preto, aby sa hráč necítil oklamaný.

Avšak ona neblahá deštrukcia celého poriadku so sebou nesie hneď niekoľko nádejných cliffhangerov do budúcnosti. Prečo v niektorom z ďalších dielov neukázať, ako sa to stalo? Lenže to by príliš nekorešpondovalo s tým, že Desmond Miles je akosi … mŕtvy (ja som vám hovoril, nech to najskôr dohráte). Alebo to aspoň vyzerá, že je mŕtvy.

Aj hľa ho! Bájny tvor sa zjavil a čepeľ vytasil …

Ale ešte než vám vyklopím celý záver (a ja to urobím, pretože si nedáte povedať, a rovnako čítate ďalej aj vy, ktorí ste trojku nedohrali!), Tak sa musím zastaviť u druhého a najdôležitejšieho faktora, ktorý z assassínského univerza robí niečo viac než len veľmi dobrú trilógiu. Tým faktorom je hlavný hrdina. Vykreslený do najmenších podrobností natoľko kvalitne, že by o ňom mohol byť natočený niekoľko dielny film. Taký, ktorý spôsobí, že sa do hry budete vracať len vďaka jeho charakteru a ničomu inému. Taký, ktorého osudy sa chytro prelínajú s osudmi vladárov, umelcov a aristokratických rodov, ktoré hýbali dejinami. Hrdina sprvu s nejasným cieľom, ktorý sa však zmení v životné poslanie. Neviem, či mám pokračovať alebo to rádoby epické líčenie stopnúť, každopádne kto to ešte nepochopil, popisujem tu jedného florentského mešťana menom Ezio Auditore.

Málokedy sa v akčnej hre stretneme s podobným kľuďasom. Ešte predtým, ako jeho príbeh rozšírili dva standalone datadisky (alebo dve hry za nekresťanskú cenu, to je na vás, ako to pomenujete), sa pre mňa stal zosobnením celej série. A prečo? Podobne dobre napísaných hrdinov nájdeme predsa v hernej brandži niekoľko, tak prečo ma, zaujal práve tento ľahtikár, pýtate sa najskôr. On sa totiž tento panáčik celkom veľmi a rád pachtil s osobnosťami, ktoré stoja dodnes vyryté v histórii zlatým písmom. Da Vinci, Machiavelli a veľa ďalších si tu strihli menšie či väčšie part a povýšili tým pádom AC 2 na historický román.

Dvojka teda majstrovsky zavŕšila Altaïrovo snaženie v prvom diele, bohužiaľ veľmi limitovaná technickými možnosťami. Vtedy ešte tvorcom docela citeľne zväzovali ruky – veď prvý AC vyšiel pred dlhými šiestimi rokmi. Ale ukázal sa nový smer, vytýčil sa bravúrny príbeh. Spoločne s voľnosťou a vedľajšími úlohami bola radosť sa do týchto hier vracať aj dlho po záverečných titulkoch. Tak prečo v trojke všetky prvky, ktoré prvé dva diely starostlivo opracovávali ako ten najcennejší diamant, náhle stroskotajú?

Predovšetkým za to môže veľmi násilne ukončená línia Desmonda Milesa. Autori ho niekoľkokrát poslali do sveta, aby sa sami presvedčili o tom, že ako prípadný Assassin v súčasnosti jednoducho fungovať nemôže. Toto, skombinované s neistým hrdinom Connorom, nikdy nenahradí litre potu a driny venované minulým dielom.

Asi najrozporuplnejšie pôsobí fakt, že Connor ani počas tých niekoľkých hodín príbehu (najkratšieho vôbec) vlastne nevie, či tú kapucňu nosí, pretože je člen poriadku, alebo preto, aby mu pomohla pomstiť sa. Stretneme sa tu síce s celou radou historických osôb, Goergem Washingtonom počnúc, ale vďaka ďaleko povrchnejšiemu vykreslenému hrdinovi, ktorý sa v podstate ešte pred chvíľou preháňal s lukom a šípom po vetvách stromov a skalpoval líšky (ako mu vypálili dedinu), sa nikdy nedokážete vcítiť do jeho role tak, ako to bolo v minulosti samozrejmé. Veď Ezio okolo seba šíril takú auru, že už len z traileru k Revelations mnohých hráčom naskakovala husia koža.

Keď to prestanem obchádzať a poviem to jednoducho: Assassins Creed 3 ušili tvorcovia horúcou ihlou. Nebol čas vyhrať sa s detailami a vidina ľahkého zisku im v mnohých ohľadoch zaslepila úsudok. Nechcem hovoriť za ostatných hráčov, ale ja sa ďaleko radšej vrátim do ktoréhokoľvek z miest druhého AC ako do jediného v trojke.

Nerád by som ale naznačoval, že je tretí Assassins Creed nejako extrémne zlý. Extrémne zlý sa javí len v porovnaní s predchádzajúcimi kúskami, ale tie sú zase všeobecne vnímané ako extrémne dobré. Preto tie vysoké hodnotenia pre trojku všade, kam sa pozriete. Nie sú neoprávnené. Málokedy sa stretnete s takto konštantnou kvalitou v jednej sérii. A preto nás veľmi zaujíma, kam by ste posunuli príbeh vy, pretože kým nám niečo načrtne Ubisoft (okrem tej Brazílie), to sa ešte pekne dlho načakáme.

zdroj:Czechgamer.com