Assassins Creed 3 – X360 recenzia

16.11.12

vanmesko

Naozaj málokedy sa pošťastí natrafiť v hernej brandži na sériu, ktorá udrží hráčov permanentne natešených. Templári sú proste in, a kto nejde s nimi, tiahne proti nim. Ehm … Literatúra je ich plná a okrem toho tiež veľa borcov v bielych kapucniach, ktorí im radi hatia plány na to konečné a definitívne ovládnutie sveta. Nájdete ich všade. V Jeruzaleme, po celom Taliansku … a tiež za morom. Každý templár vrhá na všetko živé aj neživé svoj tieň. No a práve v ňom sa väčšinou skrýva nejaký assassin. Všetci ten príbeh poznáme, napriek tomu však, kto by náhodou pozabudol, hra mu to rovnako ešte na začiatku otrocky vyloží.

Assassins Creed 3 má predstavovať vrchol všetkého, čo sa doteraz tvorcovia naučili. Že toho nebolo v krátkom čase nijako málo, dokladá nielen rozmer celého assassinského univerza, ale hlavne jeho variabilita. Mocnosť a sila príbehu. Tiež jeho rozsiahlosť a kompaktnosť, ktorá si dokonca vyžiadala rozloženie na samostatné tituly. A tak nás viac než inokedy zaujímalo, či tvorcovia všetky tieto a mnohé ďalšie poznatky účinne zúročia v treťom pokračovaní.

Z príbehu, opäť epického až za roh, som však nadrobno nesvoj. Indián Connor ako hlavná postava rozhodne neoplýva talianskym šarmom ani Altairovou tajuplnosťou, a v porovnaní s predchádzajúcimi hrdinami jednoznačne prepadáva. Ani v najmenšom z neho necítite oddanosť poriadku, ďaleko skôr mu ide o vlastnú pomstu a ochranu vlastných ľudí. Na úplnom začiatku vás ešte ku všetkému hra sprevádza jeho útlym detstvom, čo sa vo výsledku javí ako úplne zbytočné zdržanie, ktoré išlo v pohode odbiť jednou či dvoma videosekvenciami. Namiesto toho vás na malom indiánovi (ktorého reč vo mne silno evokuje porovnanie so „simštinou“, ospravedlňujem sa) snažia naučiť nové prvky ako napríklad lov. Aj to išlo odbiť úplne ľahko.

Dej sa inak odvíja klasicky „po assassínsku.“ Potrasiete si rukou s Georgeom Washingtonom, budete ticho prizerať podpísaniu nezávislosti vo Filadelfii, v Bostone vyhádžete náklad čaju, a pre Benjamina Franklina budete v jednom z mnohých dlhodobých vedľajšákov naháňať stránky z Almanachu. Pri tej všetkej koncentráciu historických persón sa čudujem, že tvorcovia úplne ležérne prejdú všetok Connorov assassínský výcvik. Skoro až máte pocit, že sa do toho Indián nezavrtal dobrovoľne, ale že mu táto príležitosť jednoducho spadla do lona. Pritom ho mohla trénovať či aspoň morálne podporovať nejaká z vyššie uvedených ikon americkej cesty za nezávislosťou (spomeňte na význam Machiavelliho v dvojke). O to viac potom bolí, keď sa všetky vychytávky assassinského hávu povaľujú v pivnici starčeka Achilla. To Ezio mal Leonarda.

A tak sa hlavné ťažisko deju presúva nie na sledovanie vývoja postavy, ale na udalosti, ktoré sa zapísali do učebníc. Niektoré tu už padli. To všetko v prostredí Bostonu či New Yorku a priľahlých lazoch a hájoch. Tým sa plynule presúvame k prostrediu celej hry. Je obrovské a trúfam si tvrdiť, že rozhodne najprepracovanejšie z celého dočasného univerza. Sem sa zrejme presuniete potom, čo už vás omrzí mestský život. S lukom budete loviť zver (čo je aj vzhľadom k faktu, že vám srnky a iná divá zver často doslova zavadia o kabát, nie práve jednoduché), líčiť pasce alebo si len tak poskakovať z koruny na korunu. Ak hlavná dejová línia zaberie nejakých 16 hodín, tak minimálne dvojnásobok môžete stráviť vedľajšími misiami. A to už je slušná nálož. Zvlášť preto, že hranie len tak neomrzí.

Veľmi pekne sa tvorcovia popasovali so snehom, ktorý sem tam v týchto končinách napadne a to ho potom v tunajších lesoch rozhodne neleží málo. Do snehu sa boria nohy, beh sa spomaľuje a stáva sa náročnejším. O to radostnejšie potom uvítate náruč širokých konárov zľahčujúcich pohyb. Ten je vraj zdravý, ale všetkého veľa škodí. A po čase pobehovania od výkričníka k výkričníku sa aj prostredie, nádherné ako v máloktorej inej hre, omrzí, v krajnom prípade aj znechutí. Po dohraní príbehu však stratenú príťažlivosť dobyje späť.

Tvrdohlavý Connor častokrát nejde pre ostré slovko ďaleko, a tak budí na rozdiel od Ezia, ktorý rokmi múdrejší, pomerne veľký rozdiel. A rozdiel je viditeľný aj v súbojoch, ktoré sa dočkali inovácií. Predovšetkým sa Connor rád postrkáva s rudokabátníkmi so svojim tomahavkom. Ten umne kombinuje so skrytou čepeľou a jednotlivé záseky do tiel nepriateľov pekne vrstvia do komb. Vy v podstate len zbesilo stláčate tlačidlo a sledujete, či náhodou nechce niekto zaútočiť. To ste robili aj v predchádzajúcich dieloch, lenže tu to opäť trochu hapruje. Nie moc, ale kto očakáva, že snáď uvidí health ukazovateľ nad každým nepriateľom, kruto sa zmýlil. Jednoduchosť súbojov a z toho plynúce problémy pochovali v mojich očiach nedávno letný „trhák“ Sleeping Dogs. Tam ste tiež len čakali, kedy sa súper rozbliká a zaútočí. Jeho výpad vykryjete a ťažíte z výhody. Takto prebieha väčšina potýčok aj v treťom AC.

A ani tu to neprináša nič dobrého. Iste, súbojový systém čnie o niekoľko tried nad spomínaným titulom z konca prázdnin, lenže sa nevyvaruje rovnakých chýb. Presnejšie jednej, dokola sa opakujúcej: keď nepriateľ zaútočí a vy zmeškáte tých niekoľko milisekúnd na odvrátenie útoku, smola. Hoci sa Ezio nedokázal biť s mnohými strážnymi zároveň, aspoň si vedel rady s odrážaním ich útoku a následného zabitia.

Poteší, že vám leží na bedrách rozhodnutie, či misiu vyriešite silovo alebo potichu. Oboje je možné prakticky vždy. Nepoteší hromada bugov, ktoré sa zrejme nejako vtesnali do recenzentskej verzie. To je však len domnienka a my zo srdca dúfame, že všetci, ktorí hru vymenia za nemalý peniaz, ich budú ušetrení. Koľkokrát totiž priamo bijú do očí a narúšajú priebeh misií. Grafika však inak vyzerá veľmi pekne, AnvilNext už vie motion-capturingu u postáv – napríklad u takého Thomasa Hickeyho sa to vzhľadom k jeho charakteru náramne hodí, a nechýbajú ani pekne vykreslené mestá či bitevné vravy. Textúry by sa však mohli načítať rýchlejšie.

Rozhodne nejde o najlepší diel celého univerza. Je vidieť, že vrchol už séria dosiahla a trojka z neho úspešne ťaží. Inovuje, spravuje, budí patriotizmus aj tisíce kilometrov cez Atlantik a veľmi starostlivo a uvážlivo pristupuje k novinkám. A zatiaľ čo Vojna o nezávislosť sedí titulu parádne, u hlavného hrdinu tvorcovia prešliapli. Keďže práve na ňom spočíva v tejto sérii ako v máloktorej inej obrovský tlak, aj to najmenšie zakopnutie sa razom pretransformuje na velikánsku botu. Connor je sympaťák, o tom žiadna. Bojovať za modré kabáty ale chcem s charakterom, ktorého si naveky zapamätám. Po skúsenostiach s tretím AC ho pre mňa stále stelesňuje Ezio.

Nové možnosti, prostredie, atmosféra bojov, napojenie na históriu