Dlho sa čakalo, dlho sa dokazovalo, až sa nakoniec Spec Ops: The Line naozaj objavilo na pultoch. Ďalšia strieľačka, ďalšia zameniteľná vojenská akcia, len z prostredia Dubaja, povedal by si niekto pri pohľade na obal hry. Spec Ops sa vážne odohráva v raji ropných šejkov, lenže to je všetko. Osloboďte sa od predsudkov, ktoré vo vás vzbudzujú spomienky na jednotvárnosť moderných strieľačiek. Táto hra si totiž nekladie za cieľ pripútať hráča k stoličke na päť hodín a po Bayovsku ho vodiť od jedného výbuchu k druhému. A hoci si z moderných FPS vypožičiava The Line veľa, stále nesmiete zabúdať, že kamera nezakotvila v očiach hlavného hrdinu, ale nad jeho ramenom.
Vývojári prikladajú dôraz na príbeh viac než je obvyklé. Hra bezpečne vyvracia akékoľvek spojenie s tuctovým mainstreamom už len tým, že hráča nevláčí po celom svete, ale necháva ho vžiť sa s prostredím. Dubaj videná očami kapitána Walkera už rozhodne nie je tým letoviskom, akým bývala. Piesok pohltil všetko. Sídlom boháčov sa prehnala búrka biblických rozmerov. Trosky sú všade. A obyvatelia čakajú na evakuáciu, ktorú riadi americká tridsiata tretia armáda. Jej označenie volám predovšetkým preto, že v príbehu zaujme táto odnož inak nepoškvrnenej americkej armády prednú úlohu. Do toho všetkého sa do Dubaja dostáva kapitán Walker spoločne so seržantom Lugem a Adamsom. Títo traja príslušníci Delta Force majú pomôcť s okamžitou evakuáciou. Lenže to ešte netušia, že na jednom z nich sa arabská vyhňa podpíše viac než by bolo zdravé …
Dejová línia sama o sebe môže vyzdvihnúť priemernú hru veľmi vysoko. A čo potom, keď ani zvyšok nijako nezaostáva. Príbeh vás sunie po Dubaji. Keďže ide o klasickú koridorovú akciu, väčšinou rýchlo odpozorujete, kedy vás čaká prestrelka a kedy „kecajúca“ pasáž. To možno ľahko odpustiť, pretože atmosféra rozpáleného mesta napoly skrytého v piesočných dunách je jednoducho bezkonkurenčná. Čo nedokáže Hamburg či Praha otriasajúca sa pod vojenskou mašinériou, dokáže až zruinovaná Dubaj.
Škoda len malé alebo žiadne interakcie s prostredím. Sem tam prestrelíte sklo a následne necháte nepriateľa zasypať pieskom, avšak rutinu si z toho urobiť nemôžete, a to je vzhľadom k okoliu trochu podivné. Rovnako tak by som kľudne uvítal viac prestreliek v piesočnej búrke. Ocitnete sa v nej málokedy, pretože sa väčšinou stihnete ukryť do bezpečia chatrných budov. A tam na vás väčšinou čaká nejedna vlna uvítacieho výboru. Naskriptovaných scén je pomenej, zato tunajšie komanda na vás nabiehajú veľmi často v dvoch až troch sledoch, záleží na rozlohe bojiska. A mušku majú pomerne presnú, teda upalujte za najbližšiu stenu čo najrýchlejšie to pôjde.
Hoci krycí systém šliape ako hodinky, nemožno sa ubrániť pocitu, že niečo tej autentickosti rovnako chýba. Chcelo to viac pohybov. Úskok trebárs. Takto keď na vás nepriateľ spustí sústredenú paľbu, motáte sa dlhé sekundy v snahe prikrčiť sa k tej správnej stene a nie k tej, kde budete čelom k protivníkovej hlavni. Čo sa väčšinou stane. Napodiv sa ale môžete skoro stopercentne spoľahnúť na svojich parťákov. Jasne že najviac práce odmakáte so svojou zbraňou vy, ale Lugo s Adamsom nezaostávajú toľko, ako býva inde bežné. Navyše v daždi guliek nestrácajú čas tupým hláskovaním, ale skutočne vám udávajú pozície nepriateľov. Počujete „nepriateľ na šestke,“ zrejme vám skutočne niekto mieri na odkrytý chrbát.
Tiež ich môžete – a mali by ste – nechať odpraviť vami zvolených nepriateľov. Stačí zvoliť, akého chcete a potom už len počkáte, až vám parťáci vyklidia cestu. Dobrý úmysel však nie je podporený úplne najlepším spracovaním. Protivníka možno označiť len jedného pre oboch členov tímu. To je pomerne málo a na vás tak zostáva stále dosť práce. Ďalej tiež zamrzí, že tvorcovia nijako nevyužili narastajúce Walkerovi schopnosti (umenie s puškou, brokovnicu a pod.) a nepretavili ich v nejaký systém odmien. Takto sú len pre okrasu a ani hráč nepocíti žiadne zlepšenie, hoci výkonnostná čiara sa stále plní.
Maximálne pochváliť ale musíme audiovizuálne stránku celého počinu. Nie snáď že by grafika laškovala s CryEngine (všetko funguje na treťom Unrealu), ale rovnako sa podarilo náramne dobre vyobraziť krásu mesta – čo na tom, že utopeného v piesku. Len tie postavy snáď išli vymodelovať trochu detailnejšie. Čo však absolútne strháva všetky možné superlatívy na seba, je muzika. Výber skladieb pre soundtrack sa podaril úplne úžasne. Verne podtrháva atmosféru a navyše ešte spôsobí, že si tie americké odrhovačky budete pohmkávať aj uprostred bitky.
Spec Ops: The Line sa líši od ostatných hlavne poňatím príbehu. Tu už nejde o bezduché zabíjanie. A hlavný hrdina si to postupne uvedomuje čím ďalej viac. Parťáci nie sú len klasickí pripravovači a nahrávači na ostré hlášky. Vývojári nahliadli na dubajský problém úplne inak. Veď Walker neprichádza do mesta kvôli boju. Prichádza zachraňovať. A namiesto toho sa musí jeho premýšľanie zo sekundy na sekundu úplne premeniť. The Line je jedna z prvých hier, kde budete zabíjanie nenávidieť. Koniec vás potom asi všetky pomerne prekvapí, dorazíte k nemu za nejakých sedem či osem hodín a hra vám dá na výber, ktorý z nich sami zvolíte.
Dosť možno tu teda máme prvý počin, ktorý by sa rád usadil na trhu mainstreamových strieľačiek, a to aj napriek faktu, že zase tak mainstreamový úplne nie je. Len o máloktorej hre dnes v pokoji prehlásite, že ju nemožno prirovnať k inej. Spec Ops: The Line je viac originálny, než by si človek prvýkrát asi myslel. Aj preto by sme veľmi radi uvítali, keby nás tvorcovia prekvapili dvojkou. Ale to už bohužiaľ nezáleží toľko na kvalitách hry, ako skôr na jej predaji.
Atmosféra, príbeh, čerstvý pohľad na žáner, hudba
Málo pohybov, veľa nedotiahnutých nápadov
Verdikt: Do letných horúčav hra zaneprázdnená pieskom sedí. Hlavne vám ale ponúkne zážitok, aký už dnešné strieľačky prakticky neponúkajú.
Hodnotenie:
84%
videonávod
zdroj:Czechgamer.com