Painkiller: Hell & Damnation – recenzia

09.11.12

vanmesko

Osobne si myslíme, že by sa najnovší diel klasiky Painkiller – Painkiller: Hell & Damnation – mal skôr volať: Painkiller High Definition. Ono to vlastne zapadá a je to vlastne aj tak. Vývojári zo štúdia The Farm 51 si síce nechcú moc priznať, že ich počin Painkiller: Hell & Damnation je vlastne moderný remake pôvodného Painkiller a datadisku Battle Out of Hell v peknom rozlíšení, ale je to jednoducho tak. Ikeď … u tejto série je to vlastne jedno. Nikdy nebude súčasťou nejakých „svetových herných siení“, ale bude patriť ku kvalitným béčkovým titulom. Príbeh by tu mal byť ako z nejakej svetovej love-story (alebo to tak aspoň vyzerá), akcia je poriadna a neustála, misie prísne lineárne, zbraní tu je požehnane, nepriatelia sú až príliš naskriptovaní, ale napriek tomu je to zábava. Ako je to možné? Čítajte ďalej.

Ako sme už písali, príbeh tu krásne pripomína love-story. „Nesmrteľný“ Daniel Garner je stále uväznený v miestach niekde medzi nebom a peklom – konkrétne v mieste zvanom Očistec. Po zabití samotného Diabla je stále uväznený a šanca na cestu späť na zem do normálneho života už vyzerá nulová. V tom sa zrazu objaví Lucifer (alebo čo to bolo za pekelnú postavu) a dá Danielovi ďalšiu ponuku. Priniesť 7000 duší za možnosť vrátiť sa do reálneho života a stretnúť sa Catherine (Danielova žena). Sprvu sa mu to nezdá, ale ponuka byť zase normálny človek a nie vraždiaci nástroj z pekla je, priznajme si, na nezaplatenie. Toto je pekne napísané a spracované, ale v priebehu hrania prestanete vedieť, prečo vlastne tento podnik robíte. Príbeh nemá v hre vôbec, ale vôbec žiadnu úlohu. Idete, strieľate, zbierate náboje, strieľate, hľadáte tajné priestory, strieľate, kocháte sa zaujímavým prostredím a už sme spomenuli to, že strieľate?

Celá podstata tejto hry je, že jednoducho chodíte a strieľate. Aké jednoduché … Ale veď je to jedno. Hry tohto zmyslu boli kedysi najlepšie svojho druhu – séria DOOM a Quake sú toho krásnym príkladom. Keby nebola akcia v hre tak rýchla, zbesilá a zábavná, tak by to ale vyzeralo v konečnom hodnotení inak.

Akcia. To je to, na čo táto hra vsádza – na čo iné by tiež vsádzať mala, že? Hordy nepriateľov, veľa výbuchov, veľký arzenál zbraní, … No proste akčná stránka hry sa autorom podarila na jednotku a možno aj hviezdičku k tomu. Hra vás nechá odpočinúť asi tak možno jednu minútku. Síce si to môžete predĺžiť sami, keď momentálnu hordu nepriateľov vystrieľala vaša dvojhlavová brokovnica a vy sa máte presunúť na iné bojové pole, ale inak si vážne neoddýchnete. Nepriateľov je často toľko, až nás napadlo, či to autori v tomto ohľade trochu neprehnali. Nič v zlom. Náhodou, o to je to väčšia zábava a rýchlosť klikania ľavého tlačidla myši sa pomaly blíži rýchlosti skoku Felixa Baumgartner z 39 kilometrov nad zemou. Oddych uprostred boja by sme nedoporučovali (teda ak hru celkovo nepauznete). Chvíľkové spomalenie môže spôsobiť to, že nepriateľov u vášho tela bude naraz toľko, že vás zachráni možno tak strela z raketometu pod nohy. – Nie, robíme si srandu. Nepriatelia sa k vám síce dostanú, ale veľa z nich behá pomalšie ako vy, takže utiecť je jedna z možností. Ďalšia možnosť je použitie tarotových kariet, ktoré môžu napríklad nepriateľov dvojnásobne spomaliť. Iná možnosť je zase obrátiť nepriateľov na vlastnú stranu pomocou Lovca lebiek. Môžete si do neho nasať duše nepriateľov a pri určitom množstve vystrelíte na blížiacich sa nepriateľov. A hľa, zrazu idú sekať mečom do svojich radov a vy si môžete v kľude pískať, pretože ich ničivá sila proti svojim spolubojovníkom je väčšia, ako keď útočia na vás.

Celková rozmanitosť bojov ale trochu kolíše. Nepriatelia s mozgom veľkosti malého zemiaka sú až príliš naskriptovaní. Úplne sa to blíži k nepriateľom z Modern Warfare 3, lenže tam sa Rusáci alebo niekto iní aspoň kryli. – Počkať, ale ako by sa tu mali kryť?! Otvorené miestnosti, v ktorých najčastejšie bojujete, neposkytujú žiadny úkryt. Nepriatelia nikdy nič nevymyslia, len sa naspawnujú a bežia vám priamo pred hlavne zbraní. To ale ani moc nevadí, je ich naozaj toľko, že sa kryjú medzi sebou navzájom. Čo nám tu vadilo, boli bugy. Neboli tak časté, ale niekedy sa nám stalo, že sme museli prejsť aspoň dvakrát celú oblasť, než sme našli toho posledného nepriateľa, ktorého sme museli dať dole, pretože by sme sa inak nedostali ďalej. Naproti tomu, rozmanitosť nepriateľov je vyslovene perfektná. Od malých kostlivcov, cez šprintujúceho rytiera až po obrovské sumo deti k monštruóznym veľkým kostlivcom v zbroji. Ďalej tu narazíte na maličké deti, ktoré sa podobajú Alme zo série F.E.A.R, ďalší kostlivec, ktorí po vás strieľa zbraňami ako z prvej svetovej vojny, nabúchaných, dvojmetrových chlapíkov, ktorý vyzerajú ako herci z nejakého sadomachistického porna. Holt všehochuť!

Rozmanitosť zbraní opravuje menšie nedostatky v akcii. Nečakajte žiadne striekacie pistolky typu AK-47, M4A1 a pod. toto sú hračky pre deti. Tu dostanete poriadnu kopu poriadnych zbraní. Brokovnica s poriadnym dostrelom, kolíkovač s granátometom ako bonus, vyššie spomínaný Lovec lebiek s brutálne ostrým ostrím, drsný raketomet podporený guľometom ako prasa, … Proste nič pre deti, toto sú správne zbrane!

Súboje s bossmi sú ďalším kolísavým bodom. Sú ohromne veľkí – prekvapivo. Ale zdalo sa nám, že s každým ďalším bossom obtiažnosť na ich skolenie klesala tak, až to bolo už skoro smiešne. Prvý nám dal celkom zabrať, druhý už bol v takej normálnej rovine, pri treťom sme sa začali usmievať, ako je to ľahké, a finálny boss … Radšej bez komentára. Nebudeme klamať, vyskúšajte si to a potom usuďte, či sme mali pravdu. Keby sa niekto pýtal, hrali sme na obtiažnosť Nespavosť (normálne).

Audiovizuálnemu spracovaniu hry nie je čo vytknúť. Z Unreal Engine 3 vytiahli autori pekné kúsky. Meniace sa prostredie (od satanistických kostolov po zábavný park s horskou dráhou), pekne vyzerajúci nepriatelia, dizajn zbraní a to všetko podložené poriadne tvrdou heavy-metalovou hudbou sa nielen k sebe perfektne hodia, ale zvyšuje to aj pôžitok z hry. Bohužiaľ aj toto miesto má svoje mínusy. Keď sa práve neprebíjate hordou nepriateľov, tak akoby hra nebola. Hudba nie je, počujete len seba, keď vystrelíte. Ako by ste si v hre Garry ‚s Mod postavili nejaké bojové pole, ale nedali tam vojakov. Svet bez ľudí. Len vy. Našťastie, tieto pasáže trvajú vždy len malinkú chvíľku – teda ak nehľadáte skryté miestnosti alebo nehľadáte nejaké náboje.

A ďalšie, ale tentoraz veľké sklamanie, je hra viacerých hráčov. Na tú sme boli veľmi zvedaví, ale už len pripojiť sa do nejakej slušnej hry je docela oriešok. Oficiálnych európskych serverov je celkom dosť, ich obsadenosť zase nulová. Z vlastnej skúsenosti, najväčšia hra, ktorú sme mali šťastie hrať, bola klasický deathmatch, ktorý nijako originálny nebol. Idete, strieľate, zabijú vás a zase idete a strieľate. Herných módov je tu samozrejme viac, ale z dôvodu nulového zaplnenia serverov vám nemôžeme priniesť žiadne dojmy.

Takže, ako na tom sme? Skvelú zábavu podkladá dobré audiovizuálne spracovanie; zráža to súboje s bossmi. Percento inovácií sa pohybuje v rádoch desatín percent. Veľmi smutné je to, že celú kampaň prejdete tak za 4 až 5 hodín. Zavedenie multiplayeru zráža nezaplnenosť serverov. Keď to ale vezmeme z tej strany, že titul stojí od začiatku plus mínus 20 eur, tak za tú cenu to je predsa len super titul.

Audiovizuálne spracovanie, neustála akcia, kúpna cena