Viete, môj život sa až do roku 2025 uberal celkom normálne. Mal som ako každý normálny Američan veľkú rodinu, priateľov a prácu pilota, ktorú som miloval … Nikdy som ani nechcel byť nejakým spôsobom výnimočný a svojimi činmi prevyšovať ostatných. Samozrejme, pilotom sa nemôže stať každý a niektorí ľudia vykonávateľa tohto povolania obdivujú, ale podľa mňa nie sme o nič lepší alebo horší ako hasiči, záchranári, pyrotechnici alebo policajti. Skrátka, každý má niečo a ja mám svoje nádherné nebo. Mimochodom, čo som to za nezdvorilca, veď ja som sa vám zabudol predstaviť! Rýchlo to teda napravím, volám sa Robert Jacobs a až do nedávnej doby som bol vojenským pilotom bojového vrtuľníka. Lenže Kórejci celú východnú časť Ameriky okupujú a naša armáda je bez dodávok benzínu a v troskách …

Ako som k tomu vôbec prišiel?
Aby som bol úprimný, keď som sa jedného dňa roku 2027 prebudil vo svojej posteli, vôbec som netušil, aké ma v najbližšej dobe čakajú zvraty. Všetko pôsobilo tak nejak normálne, rádio práve anglicky a kórejsky ohlasovalo deväť hodín, obloha bola krásne modrá, keď v tom niekto náhle zaklopal na dvere. Popravde, od kórejskej okupácie som moc návštev nemal a tak som išiel otvoriť plný neistoty. Za dverami však bohužiaľ čakali Kórejci a po veľmi krátkej potyčke (obaja vojaci mali pri sebe samopali) mi ich dôstojník oznámil, že budem odoslaný na Aljašku. Vraj na prevýchovu … Pche! Odmietol som vstúpiť do ich armády a tak sa mi chcú pomstiť. Očividne som nebol jediný, kto má s týmito zvieratami čo do činenia, celé Colorado bolo toho rána plné vojakov, ktorí zhromažďovali obyvateľov a chceli ich niekam odviesť.

Spoločne s ešte ďalším pilotom nás nakoniec nahnali do školského autobusu a viezli smerom k veľkej betónovej bráne, ktorá s niekoľkometrovým múrom oddeľuje Colorado od zvyšku sveta. To však nie je žiadna výnimka, vraj sú tieto steny po celých štátoch. Moja cesta však neprebiehala v pokoji, obaja sme museli sledovať nezastaviteľné besnenie Kórejcov, ktoré odštartoval pokus o útek jedného černocha. Od tej chvíle úplne stratili akékoľvek zábrany a začali strieľať po všetkom živom, dokonca som mal na skle u svojho sedadla veľkú krvavú škvrnu. Naprosto najotrasnejší však bol pohľad na plačúce dieťa, ktorému pred jeho vlastnými očami zastrelili oboch rodičov. Strašné, veľmi dlho na túto scénu nezabudnem.

Lenže ako iste tušíte, toto všetko by som vám tu asi nerozprával, keby sa do akcie pritrafila náhoda, moja šťastná hviezda. Pri prejazde jednej z križovatiek do nás totiž vletel nákladiak a celý autobus úplne zdemoloval. Môj spolujazdec bol mŕtvy, vodič mŕtvy, dozorca takmer mŕtvy, ja som bol v poriadnom šoku. Zrazu do autobusu vstúpil nejaký šedovlasý chlapík v hnedej bunde a toho polomŕtveho strážcu zabil, bodol ho priamo do srdca. Mal som o seba strach, určite ma chápete. Našťastie sa z tohoto divného týpka nakoniec vykľul člen American Resistance Fighters Connor Morgan, ktorý k nejakej dôležitej akcii nutne potreboval asistenciu pilota. Zo začiatku som si nedokázal predstaviť, o čo presne ide, ale nakoniec mi Connor spolu s pohľadnou Riannou vysvetlili, že majú v pláne ukradnúť tri veľké cisterny s benzínom a doviezť ich do US Army. To som predsa nemohol odmietnuť.

Po dlhšom putovaní a potýčkach s vojakmi sme sa konečne ocitli v jednej z mála bášt miestnych partizánov, Oáza tomu hovorili. Tam som konečne mohol načerpať nové sily a tiež sa zoznámiť s miestnym šéfom odboja, Boone Karlson, ktorý ma celým tým malým rajom uprostred pekla previedol a zároveň ma zoznámil s ďalšou úlohou – ukradnúť sledovacie zariadenie, pomocou ktorého by sme mohli tankery po odchode z mesta lokalizovať . Tieto zariadenia boli ukryté v bývalej škole (dnešný koncentračný tábor) a pomôcť nám mal aj chlapík menom Arnie. Všetko šlo najprv podľa plánu, lenže potom nás Arnie zradil a my si cestu museli prestrieľať. Našťastie sme to všetci prežili, aj keď na tú akciu na bývalom baseballovom štadióne asi tiež dlho nezabudnem.

Tým by som asi svoje rozprávanie tak nejako skončil, predsa len by som vás nerád pripravoval o zážitok. Navyše, moje takmer päťhodinové rozprávanie by asi moc ľudí nevydržalo do konca a tak si to radšej prežite na svojej vlastnej …, teda mojej, koži. Na záver sa tak teda len zmienim, že som nakoniec po dlhých mesiacoch som konečne pilotoval vrtuľník a dokonca som sa pozrel aj na Golden Gate Bridge, ktorého veľkosť mi doslova učarovala.

Najprv huj, potom fuj!
Alebo viete čo? Ešte raz sa k svojmu príbehu vrátim. Viete, najprv to všetko vyzeralo veľmi zaujímavo, hoci nebezpečne. Zhruba prvé dva alebo tri míľniky v našom odboji boli veľmi dobrodružné. Stále som trpel nedostatkom nábojov, stále som musel meniť zbrane a naozaj som si pripadal ako nejaký partizán, neustále trpiaci úplným nedostatkom čohokoľvek. Aj tých nepriateľov nebolo až zas tak moc, skôr to boli také menšie boje s lokálnymi kórejskými posádkami a ja som si celú tú svoju úlohu náramne užíval. Bohužiaľ, s pribúdajúcim časom a hlavne od chvíle, keď sme s veľkou skupinou odbojárov zaútočili na skladisko benzínu a na cisterny umiestnili lokalizátor, sa moje pocity začali veľmi rýchlo otáčať.

Neuveriteľné hordy neustále sa valiacich nepriateľov, zmätok, smrť, to zrazu boli našim najväčším protivníkom. Už žiadne lokálne potýčky a nedostatok nábojov, tých som mal pre zmenu naraz až moc, že ​​by to ani celá armáda nevyužila. Môj kritický pohľad nakoniec nezachránilo ani časté používanie bojového vozidielka Goliath, ktoré predtým šikovný technický maniak Hopper ukradol Kórejcom a ktoré mi nespočetnekrát zachránilo holý život. Skoro mi to všetko pripadalo ako tá strieľačka … no, ako sa volala, raz som ju hral na svojom Xboxe 360. .. Ale áno! Call … of …? Áno! Call of Duty sa to volalo. Skôr som sa podobným hrám ako vojak smial, lenže keď to potom zažijete na vlastnej koži, je to zvláštny pocit. Skoro ako keby tí vývojári trafili realitu.

Aby toho nebolo málo, začal som si čím ďalej tým viac uvedomovať, že všetko do seba až nejako nelogicky zapadá. Trebárs keď sme sa museli preplížiť raz základňou amerických rebelov v Utahu, tam nám všetko až neuveriteľne vychádzalo, ako keby nám nejaká vyššia moc všetko dopredu nalajnovala a potom len viedla naše kroky. Že by teda nakoniec Boh predsa len existoval? Ja na neho skôr neveril, považoval som to za hlúposť, ale keď si tak premietam svoje zážitky a postupne si uvedomujem, že všetko pôsobilo tak naplánované, až do najmenšieho detailu … Trebárs niekto už skôr určil, ako má všetko prebehnúť a my potom len plnili imaginárne príkazy. Neviem.

Alebo keď som chcel vyliezť po rebríku … Samozrejme, každý normálny človek by prišiel k rebríku, chytil sa prvej priečky a začal šplhať, ale ja nie. Pokúšal som sa o to, ale zistil som, že to nefunguje, nejaká tajná sila mi to nedovoľovala (opäť ten Boh?). Preto vždy, keď som chcel vyliezť po rebríku alebo trebárs skočiť do rozsiahleho tunelového systému pod mestom, musel som na túto činnosť najprv pomyslieť. Potom zrazu, ako keby som bol bábka, moje telo túto činnosť vykonalo, bez akéhokoľvek ďalšieho pričinenia môjho mozgu. Alebo sa zrazu nedokážem vykláňať, snažím sa, ale telo ma nepočúva. Zvláštne, skoro ako keby som účinkoval v nejakom horore.

Toto že nás porazilo?
Jednej veci ale nerozumiem. Naposledy som sa aktívne zúčastnil bojov pri obrane východu USA proti kórejskej invázii, kedy boli Kórejci docela dobrí vojaci a ich akcie vždy mali taktický základ a zmysel. Od tej doby síce ubehlo už niekoľko mesiacov, ale aby tí rovnakí vojaci takto zdegenerovali?? Nie vážne, budete sa asi smiať, ale taký prepad inteligencie som nezažil. Možno, že prepadli opojnému presvedčeniu o svojej vlastnej nepremožiteľnosti a zleniveli. Ale ani to potom nevysvetľuje niektoré situácie, ktorých som sa osobne zúčastnil. Trebárs veľmi často som videl, ako sa k nám nepriatelia otočili chrbtom a postavili sa. Neviem, treba to nepatrí k nejakým ich návykom alebo tak, ale pripadá mi to krajne divné. Rovnako tak ako ich veľmi obľúbené zmätené pobehovanie po bojisku, vážne nechápem, ako nás táto armáda mohla vôbec poraziť. Pripadám si hlúpo.

Ale aby som nehanil len nepriateľov, veľmi podobne sú na tom aj naši vlastní ľudia. Je teda pravdou, že v ich prípade ide v drvivej väčšine prípadov o normálnych ľudí, ktorí do doby nedávno minulej žili svoj normálny život a len nedávno vstúpili do partizánskych oddielov … V tom prípade by človek, ktorý ich vycvičil, zaslúžil medailu, pretože tak rýchlo normálneho človeka naučiť zákony pohybu po bojisku, ako strieľať a nabíjať, takto dobre sa to nenaučíte pomaly ani na vojne! Občas som si nepripadal ako medzi dobrovoľníkmi, ktorí chcú zomrieť za svoju vlasť, ale medzi profesionálnymi vojakmi, ktorí sa svojimi kvalitami vyrovnajú aj nepriateľom. Dokonca mi v niektorých chvíľach pripadali ešte o chĺpok lepší. To bude asi tou našou americkou náturou!

Umrieť pri západe Slnka …
Čo si však nemôžem vynachváliť sú miesta, na ktorých sme bojovali a umierali. Nech sa to niekomu bude páčiť alebo nie, bola to po tých rôznych púšťach, džungliach alebo ľadovcoch určitá zmena. Samozrejme, voči obyvateľom coloradských domov to bolo zrovna korektné, ale bojovať tentoraz takmer výlučne v mestských uličkách bola príjemná zmena. Určitým vyvrcholením potom bola záverečná exkurzia na Golden Gate Bridge v San Franciscu, ten ma svojou veľkosťou (ako už som spomenul skôr) totálne uzemnil a pripadal som si zrazu neuveriteľne maličký, až ničotný. Len keby som sa stale niekde a o niečo nezasekával. Nechápem, čo sa mohlo stať, ale často sa mi stávalo, že som si niekam stúpol a nemohol sa hýbať. Vôbec nezáležalo na tom kde som stál, rovnako sa mi na malý okamih zablokovali nohy. Ako keby ma niekto prikoval k zemi, v tých chvíľach sa mi vždy chcelo strašne kričať.

Aj ostatní si vôbec zle, veľmi často sme na seba v bojisku pokrikovali taktické pokyny a ja mal vždy prehľad o tom, kto a kde sa nachádza a čo robí, len vám teda musím na svojich spolubojovníkov plesnúť jednu vec. Majú veľmi, ale VEĽMI obmedzené vyjadrovacie schopnosti. Strašne radi opakujú tie isté frázy neustále dookola ako papagáje a niekoľkokrát si dokonca s niektorým parťákom zopakujú dokonca aj celý rozhovor! Zvláštne … asi im Kórejci otrávili jedlo. Ale tí vlastne tiež vykrikujú „O ma naseká!“ Stále dookola, tak neviem. Asi som tu jediný normálny.

Dobre, teraz už vážne!
Iste ste si počas čítania tejto recenzie všimli, že som sa ju rozhodol koncipovane tak nejako inak, tak povediac netradične. Viete, pôvodný plán počítal s klasickou recenziou, lenže som si potom hovoril, že by to mohla byť nuda. Homefront je totiž tak strašne podobný konkurenčnému Call of Duty, až je to trápne. Keby sa hra aspon volala Call of Duty: Homefront, dalo by sa to pochopiť, ale keď hru vytvára úplne iné vývojárske štúdio, ktoré naviac štrnásť dní pred vydaním vyhlási, že „vývojári strieľačiek musia byť originálnejší“ … Ak si takto predstavujú originálnosť, tak si potom zase ja nedokážem predstaviť, ako by Homefront dopadol, keby Kaos Studios nebolo kreatívne. Trebárs by po Amerike pobehoval kapitán Price (aj keď Connor je mu veľmi podobný)!

Ale teraz fakt vážne. Prvá tretina Homefrontu je naozaj celkom zaujímavá a netradičná, keby všetko pokračovalo podobným štýlom, bolo by moje hodnotenie ďaleko vyššie. Lenže hra sa po dvoch kapitolách závane čerstvého vzduchu nezmyselne stočí späť do „kalných vôd Call of Duty“ a zotrvá v nich až do konca. Úprimne, Homefront bol nádejou, minimálne vďaka svojmu príbehu, ale Kaos z neho nedokázali vyťažiť nič lepšieho, než priemernú strieľačku kopírujúci jedného z najväčšieho hráča na trhu súčasných FPSek. A to na lepšie hodnotenie bohužiaľ nestačí. Uvidíme, aký zážitok mi prinesie multiplayer. Bude lepšie? Ani sa neodvažujem hádať …

príbeh, prvé dve kapitoly, Golden Gate Bridge

AI, dĺžka hry, scripty, kopírovanie CoD
Verdikt: Homefront je krásnym príkladom titulu, ktorý všetok svoj ​​potenciál doslova“umučili“ v kopírovaní Call of Duty. Snáď nabudúce.
Hodnotenie:

51%

zdroj:Czechgamer.com