„Hráte za novinára počas druhej svetovej vojny, ktorému kvôli okolnostiam nezostane nič iné, než začať sa osobne angažovať. Ako inak než so zbraňou v ruke. Celá hra beží na CryEngine 3, takže je to ešte k tomu v parádnej grafike. “
No, nebolo. Prvé, čo ma napadlo, keď som hru videl, bola Mafia. Graficky nebola zlá, ale už nejakú dobu nie sme v roku 2002 a grafika by mohla vyzerať oveľa lepšie, zvlášť ak beží na rovnakom engine, ako vyšperkovaná séria Crysis.

V krátkej videosekvenciu vidíme dvoch nacistov, ako postrieľajú skupinu civilistov, čo si hlavný hrdina ako správny úchylák musí ísť vyfotiť. Potom v rádoby srdcervúco a atmosférou-nabuzujúcom geste dostáva od jedného z umierajúcich ľudí pištoľ a hon na náckov môže začať. Tvorcovia od City Interactive ako veľkú novinku predstavujú možnosť pomocou ďalekohľadu označiť na mape pozíciu nepriateľov a dôležitých bodov, aj keď to ste mohli robiť trebárs už v starom Far Cry od Cryteku. Problém nastáva, keď po krátkej prestrelke na obilnom poli hlavného hrdinu zabijú a hráč musí celú misiu začať nanovo.

„To sa mi ešte nestalo,“ ospravedlňuje sa hráč zahanbene.
„Nič si z toho nerob, kámo, teraz to rozhodne zvládneš,“ uisťuje ho kecal a radšej mu pri ďalšom prechode misií radí, čo robiť, kvôli čomu Hráč ešte viac znervóznie. Znova sledujeme rovnaké video, rovnakú prestrelku na poli, ktorá tentoraz končí útekom do najbližšieho baráku a kempu s odstreľovačkou u okna na prvom poschodí. Pri strieľaní sa vždy spomalí čas a upokojí dych postavy, takže aj najneschopnejší strelec má veľkú pravdepodobnosť úspechu. Napriek tomu hráč nedokáže zabrániť všetkým nacistom vstupu do budovy, a tak je zrazu prízemie plné nepriateľov. Jediné, čo ho zachraňuje od ďalšej smrti je nepodarená AI. Všetkých nacistov v prízemí zabije granát, ktorý jeden z nich hodil do stropu a on sa im odrazil späť.

Obaja tvorcovia sa nervózne zasmejú, keď vidia pobavené tváre nás, divákov. Hráč radšej s postavou vybieha von, kde na neho ale už čakajú nepriateľské posily, ktorým sa nedokáže ubrániť a opäť zomiera.
„Páni, to je môj najhorší výsledok zatiaľ,“ bedáka hráč a ospravedlňujúco sa pozerá okolo seba.
„Dobre, teraz sa trebárs skús okolo nich preplížiť,“ radí opäť kecal, ktorý už je z toho všetkého tiež v rozpakoch.

Znovu vidíme rovnakú sekvenciu, znovu hráč zabije prvých pár nacistov, tentoraz nepozorovane. Potom konečne plní úlohu – z hlavnej budovy získa akési dôležité dokumenty. Potom sa ešte chvíľu snaží odraziť nápor opäť privolaných posíl, ale keď vidí, že by to opäť nezvládol, radšej sa otáča a uteká z boja.

„A to je jedna z možností, ako dokončiť misiu,“ vysvetľuje nám kecal, keď sa na obrazovke ukazuje nápis „Misia splnená“. „Nejaké otázky?“ Pýta sa ešte s nádejou v hlase, ale hneď niekto začína tlieskať, čím akýkoľvek priestor na otázky končí. Mne to ale nedá a presadím svoju.
„Nebojíte sa konkurencie? Hier z obdobia druhej svetovej vojny je naozaj veľa … “
„Nebojíme, pretože ľudia už majú po krk takýchto hier.“
„Tak prečo teda robíte hru z druhej svetovej, keď už ich ľudia majú po krk?“
„Pretože my nerobíme klasickú hru z druhej svetovej. V Enemy front sa nedostanete na ohraný Omaha beach alebo do rozstrieľaného Berlína. My posielame hráča tam, kam ho ešte nikto nikdy neposlal – napríklad do Nórska alebo Poľska. “

S pocitom strateného času odchádzam z predvádzacej miestnosti a hovorím si, kam asi pošlú hráči tvorcu. Enemy front je jedna z mála hier, ktorá ma naozaj neťahá k tomu, aby som si ju vybral, ale proti gustu žiadny dišputát. Trebárs sa nájde niekto, komu sa hra zapáči, ale podľa môjho názoru väčšina ľudí radšej siahne po Call of Duty: World at War alebo napríklad Medal of Honor. Síce je to ohrané, ale zase sa to hrá dobre. Ako je vidieť, nové nie je vždy lepšie.

zdroj:Czechgamer.com