Aj keď by sa na prvý pohľad mohlo niekomu zdať, že séria DiRT sa snaží byť diel od dielu realistickejšia a viac „rallyovejšia“, nie je tomu skutočne tak. Najnovšie DiRT Showdown totiž nesľubuje ani viac rally ani viac reality, DiRT Showdown všetky tieto prvky zmietol zo stola a rozhodol sa, že zahrá na trošku odlišnejšiu strunu, než by každý od pokračovania DiRT3 čakal. Predsa len, ešte pred pár rokmi bolo napísané na krabičke meno legendárneho jazdca rally Colina McReye, na ktorého počesť bol vytvorený aj prvý a druhý diel.

Dalo by sa to povedať aj tak, že pri vývoji tohto DiRT si vývojári moc hlavu nelámali. Ak ste totiž hrali nejaké predošlé diely, zistíte, že tento ich doslova vykráda a to nie málo. Prakticky bola vzatá trať, či už z druhého alebo tretieho dielu, pridalo sa do nej viac efektov a ohňostrojov a bolo vymaľované. Nechcem tým samozrejme naznačovať, že taká je celá hra. To určite nie. Len som chcel hneď na úvod upozorniť na to, ako to u niektorých „noviniek“ v tomto novom diele funguje. Keď už ale hovoríme o tých prehnaných efektoch a ohňostrojoch …

Dosť už, že výber je podstatne chudobnejší ako u akejkoľvek konkurencie, vedľa hlavného tour totiž ponuku zdobia iba Joyride (upravenejšia Gymkhana z trojky), multiplayer a základné nastavenia hry. Pôvodne som sa chcel navyše vyhnúť všetkým predsudkom voči našim západným kolegom, táto hra je ale tak americká, až je to hanba. Pre niekoho to možno tak veľký problém nebude, arkádová náplň a hrateľnosť hry rýchlo chytí a len tak nepustí, to sa nebojte. Aj napriek tomu mám však pocit, ako by mi v tejto hre chýbalo niečo, na čo by som rád neskôr spomínal.

Hnacím motorom celej hry je samozrejme svetová tour, ktorá má celkom štyri pod kategórie. Tie sa odomykajú na jednoduchom princípe vyhrávania pretekov, kedy budete musieť dokončiť všetko, čo vám vývojári postavia do cesty. To nie je zrovna príjemné, ak ste si moc neobľúbili niektorú disciplínu a hra vás núti k jej zdolaniu. Vo väčšine prípadov sú typy pretekov ale zábavnejšie, než by sa dalo čakať, preto sa nejedná o žiadnu katastrofu. Gymkhana síce vo World Tour nedostala moc miesta, pár koliesok si ale zadriftujeme v nejakom tom závode. Od využitia plného potenciálu Gymkhany tu slúži Joyride, ktorý je plný úloh a odmien v niekoľkých bláznivých lokáciach. Jedna hlavná je mimochodom prevzatá z DiRT3.

Aj keď sa všetky závody odlišujú v niekoľkých ohľadoch, všetky majú jeden prvok stále rovnaký. Deštrukciu. Na ňu sa snáď najviac apeluje, a to aj v rôznych rýchlostne založených pretekoch. Nikomu teda nevadí, ak sa rozhodnete zbaviť vášho súpera a dostať sa na prvú priečku práve zákerným nárazom, za ktorý sa v niektorých disciplínach tiež dostávajú aj body. Ak sa vám podarí súpera úplne zneškodniť, napríklad u takého derby, hra vás obmení väčšinou 500 bodmi. Jediné, čo túto bodovú hranicu v tejto hre môže prekonať je vytlačenie súpera z arény. Podobných typov hier je v tejto hre našťastie hojné množstvo.

Na poriadne zneškodnenie súperov vám však nepomôže nič iné, ako zvýšiť silu, rýchlosť a ovládateľnosť daného auta. Tieto tri faktory možno totiž po celú dobu hrania na svojom vozidle stále vylepšovať, kým teda nedosiahnete bodovej hranice vášho vozidla písmenom A. Rozdiel ide dokonca aj dobre poznať na trati pri samotnej jazde, hlavne, čo sa týka ovládateľnosti. Samotný vozový park nie je tiež zrovna najchudobnejší. Niektoré autá sú licencované, niektoré naproti tomu nie. V druhom prípade sa skôr jedná o derby, kde sa vyskytujú rôzne dodávky a pod. U hry tohto žánru ale na tento fakt snáď nejde brať ani moc veľký dôraz. Pre fanúšikov, ktorí si práve odsadli od DiRT3 sa tam tiež nájde pár identických kúskov. Z neho bol taktiež prevzatý aj model poškodenia, ktorý mne možno príde aj máličko horší ako v onom predošlom diele.

Multiplayer tu možno nehrá hlavnú prím, nejakú pozornosť by si ale mohol zaslúžiť. Nič predsa nemá nad rozbíjanie si nárazníkov s kamarátmi. S tými sa môžete zabaviť vo všetkých disciplínach, ktoré sú prístupné v offline režime ešte s pár bonusovými preteky, špeciálne určenými pre hru viacerých hráčov. Rovnako tak, možno hrať so svojimi priateľmi na rozdelenej obrazovke, čo sa tiež už moc často nevidí. Najväčším problémom snáď bol nedostatok hráčov, ktorí by boli ochotní sa zapojiť do hry. Čakanie sa občas nakoniec aj vyplatilo, ale väčšinou som sa zasekol pri hľadaní ľudí. Osobne dúfam, že tento problém je len krátkodobý a v budúcnosti sa už nebude vyskytovať. Za zmienku určite stojí aj služba zvaná RaceNet. Jedná sa o odpoveď na Autolog u série Need for Speed, to znamená, že máte možnosť posielať svoje štatistiky vašim priateľom, a rovnako tak ich vyzvať aj na rôzne challenge. Že by som ale túto službu nejako významnejšie využíval, to sa asi povedať nedá.

Ako som povedal už na začiatku, hra je plná efektov a nablýskaných áut, od ktorých sa odráža svetlo výbuchov, ohňostrojov a iskier. Graficky sa preto podarila viac než dobre. Na obrazovke tieto všetky efekty skvele vyzerajú. Hra tiež disponuje celkom rozsiahlymi možnosťami úpravy grafiky, takže si ju každý môže upraviť, ako mu len jeho počítač dovolí. Na konzolách asi nie je čo riešiť, aj tam vyzerá Showdown úctyhodne. Skok od DiRT3 asi nie je tak veľký, ako by niekto mohol čakať, aj napriek tomu je vidieť nejaký ten posun.

DiRT Showdown nie je rozhodne najlepší diel série. S odstupom môžem povedať, že je to pravdepodobne najhorší diel, aký nám Codemasters Racing prichystal. To ale nemusí hneď znamenať tragédiu. Táto hra si totiž nájde svoje obecenstvo, pre ktoré tiež bola vytvorená. Ona sa jednoducho líší od tých ostatných regulárnych rallyových dielov a možno je to aj dobre. Nejaká odbočka v sérii nikdy neuškodí, ak sa dobre zvládne. A DiRT Showdown sa zvládol dobre, síce nie najlepšie, ale dobre.

zdroj:Czechgamer.com